Môj hlavný úmysel pri založení blogu: Vytvoriť novú motiváciu k snahe o zlepšovanie sa v písaní. Píšem rada, ale zatiaľ temer bez schopnosti to zužitkovať. Bolo obdobie, kedy som sem-tam voľačo voľakde publikovala a malo to svoje výhody (nie finančné, pravdaže, hoci za pár textov prišiel aj honorár). Neskôr nastúpili obavy, že som natoľko vyšla z cviku, že by to už asi nešlo. Len tak tréningovo "do šuplíka" sa mi to ale skúšať nechcelo. Asi len čitateľ ma motivuje k snahe o "dostatočnú" úroveň, čo však s produktmi tréningového písania? Hodila by sa k nim spätná väzba...
Občas čítam blogy a cením si túto možnosť donedávna nevídaného prepájania drobných ľudských svetov, zdieľania zážitkov, úvah, pocitov, informácií, tvorivosti. Je fascinujúca, a predsa zároveň desivá. Nielen dokladovaním žalostne úbohej jazykovej úrovne veľkej časti internetovej populácie a v "diskusiách" i prevažujúcich mier slušnosti, útočnosti či schopnosti logicky uvažovať. Zavše totiž dopady tejto dvojsečnej možnosti budia dojem, že vedie prevažne k bezbrehému sebaistému zhusťovaniu už i tak nepriehľadného slovného smogu obklopujúceho planétu.
Načo je vôbec o jednej téme nespočetné množstvo neraz až príliš podobných textov? Alebo... prečo si dnes kadejaký pologramotný školák myslí, že má svetu čo povedať? A potvrdzuje snáď čítanosť jeho blogových textov, že majú aj iný zmysel než napĺňanie jeho osobnej túžby? (Iné je to, pravdaže, v prípade ľudí, čo túto formu zvolili ako im najľahšie dostupnú oporu v svojom trápení, barličku v snahe ho vydržať a prekonať.) Akú objektívnosť - čiu subjektívnosť však zvoliť za "stanovovateľa kritérií"? Blogy v sieti podliehajú síce rýchlejším, ale v zásade asi podobným selekčným silám ako živé organizmy v ekologickej nike. Nie je fitness v podobe karmy alebo iného hodnotenia čitateľmi jediným, čo ovplyvňuje prechod sitom či "hrdlami fľaše"?
Je snáď dôvod na strach z tohto konkurenčného boja o prežitie? Asi by som mala obavy, keby som túžila práve po takomto prežití. Na druhej strane si stále stojím za mnohoročným názorom, že umelec či filozof nemá pri tvorbe dbať o priazeň konzumenta svojich výtvorov, ale len na vlastnú túžbu po dokonalom (v realite teda dostatočne primeranom) vyjadrení toho, čo potrebuje vyjadriť. Prečo ale pliesť umelecké či filozofické ambície do blogov? Potom však... ak len umelci a filozofi majú z môjho pohľadu tú výsadu, že nemusia dbať o konzumenta, znamená to, že blogeri (tí, čo nepíšu v snahe o autoterapiu a sebazáchranu komunikáciou s anonymnými spriaznenými dušami) by mali patriť k remeselníkom slova, podobne ako novinári, a na pútavosť svojich výtvorov dôsledne dbať?
Blog je podľa názvu niečo ako internetový zápisník, denník: web log => we blog => blog. Denník by som si ale nikdy nepísala verejne. Že to môžu byť iba samé bezproblémovo zverejniteľné témy? Jasné. Nikdy som však nemala rozprávačský talent - dar zachytiť všedné ani nevšedné pútavým spôsobom. A už vôbec nie som ten typ, čo dokáže pri každej príležitosti vykúzliť humor, ktorým by som svoj text možno ako-tak zachránila. Je úžasné pozorovať kamarátov a známych, ako vplietajú vtip do formulácií v každodenných rozhovoroch, roky som si zapisovala mnohé ich perly ("Tvárila sa, ako keby som od nej obličku chcela!" vybavujem si ako prvé pri tých spomienkach), ale nenakazila sa som od nich - zjavne pre vtipného bacila nie som vhodným hostiteľom. Môj prístup k zachytávaniu reality by asi každého rýchlo uspal. Sloh mám obvykle odetý do príliš zdĺhavých až krkolomných viet; hádam preto, že sa snažím zachytiť všetko dôkladne a čo najmenej skreslene. Hodí sa to ešte ako-tak na akademické, odborné písanie.
O odborných témach je dnes už blogov veľa. Na kadejakých úrovniach. Zďaleka nehrozí, že by som pôsobila celkom divne píšuc práve o zaujímavostiach z biovied a spojila tak vôľu čítať si všeličo z tejto oblasti so snahou učiť sa to podať viac či menej "predžuté" tým, ktorí nemajú možnosť vychutnať si tie informácie z prvej ruky, ale sú ochotní venovať čítaniu (a prípadne zháňaniu doplnkových informácií, aby lepšie pochopili kontext či pozadie témy článku) viac námahy, než vyžadujú novinové texty popularizačných rubrík. A predsa som napokon začala témou celkom inou - občas zaúraduje náhoda a prinesie nečakanú motiváciu, ako to bolo neskôr aj v prípade "podivnej formy kampane EU" či "prehreškov voči slovenčine".
Prečo ma k písaniu nepodnecujú iné, oveľa naliehavejšie, pálčivejšie problémy? Je obrovské množstvo tém, ktoré sú natoľko dôležité, že by som si buď netrúfla vyjadrovať sa k nim, lebo môj nedostatok informácií a neschopnosť správne formulovať stanovisko by mohli veci len uškodiť, alebo sa k nim vyjadruje až príliš mnoho ľudí a zvyšovanie informačného šumu okolo by mi pripadalo zbytočné. Snažím sa tu aspoň upozorňovať cez odkazy na články (na pravej lište dole) na časť toho, čo považujem za dôležité.
Neskôr sa zrodili aj ďalšie plány, ako využiť blog a priblížiť aj isté oblasti, o ktorých sa bežne temer nepíše. Zatiaľ je to v štádiu príprav, nechcem prezrádzať vopred.
Mimochodom; hoci sa to asi z mojich textov vyjadrujúcich názory nedá vytušiť (i keď sa obvykle snažím prepašovať tam nejaký náznak), neberiem sa príliš vážne. Baví ma občas niečo napísať "rozohneným štýlom", ale ten štýl je viac vecou mojej zábavy a tréningu než naivnou snahou presviedčať iných o "mojej pravde". Vyjadrujem svoje názory a stojím si za nimi, avšak iba dovtedy, kým ma logické argumenty či nové informácie nepresvedčia, že sa mýlim.
Tým z vás, čo ma poznajú, preklikali sa sem náhodou a nechápu, prečo som ich o existencii tohto blogu neinformovala, sa priznám otvorene: Bola som (a stále trochu som) zvedavá, kto si ho kedy všimne, ale zároveň aj koľkí mne neznámi čitatelia sa tu zastavia (ba dokonca možno kliknú na karmu), čiže koľkých oslovia témy či ich spracovanie a nie primárne samotný fakt, že som autorkou ja, ich známa.
Nuž a po tých zhruba ôsmich mesiacoch môžem povedať, že mne neznámi čitatelia ma väčšinou reakcií celkom nečakane veľmi príjemne prekvapili (možno vďaka mojim nízkym očakávaniam - tie sa opäť raz vyplatili ;-) ). Najmä by som nikdy nebola predpokladala, že by mi toľkí (ani že vôbec niekto!) napísali svoje milé reakcie aj mimo priestoru pod článkom vyhradeného na komentáre (a využívaného na neraz nikam nevedúce hádky). (Nechcem si predstaviť, ako musia byť zavalení týmto typom odkazov populárni blogeri...) Vďaka všetkým, ktorí mi umožnili zistiť, že to predsa len s tou "internetovou populáciou" nie je až také zlé, ako sa mi bolo zdalo na základe (pred založením blogu) prečítaného množstva nevraživých, urážajúcich, chybami preplnených riadkov tváriacich sa ako "diskusné príspevky"! :-)
