Alexandra Pavelková
Levinke k narodeninám
Milá Levinka, píšem ti toto blahoprianie, aj keď viem, že ešte dlho potrvá, kým si ho budeš môcť prečítať. Píšem ti ho preto, lebo som šťastná, že vidíš a raz sa dúfam čítať naučíš.
Dívam sa a počúvam. Sama som väčšinou ticho a skrytá, ale raz za čas príde dačo pekné, o čom sa nehovorí, alebo veľmi škaredé, čo si iní možno nevšimnú, a mali by. Pozrime sa na to spolu, ak chcete. Zoznam autorových rubrík: Súkromné, Nezaradené
Milá Levinka, píšem ti toto blahoprianie, aj keď viem, že ešte dlho potrvá, kým si ho budeš môcť prečítať. Píšem ti ho preto, lebo som šťastná, že vidíš a raz sa dúfam čítať naučíš.
Denne sa stretávame s názormi, ktoré by sa dali hodiť do jedného vreca s mestskými mýtmi typu „táto sáčková polievka je ako od starej mamy“. „Mačky sú falošné a smrdia,“ tvrdila mi teta, kým som ju nepresvedčila a jednu si vzala.
„Pomoooc! Mám pred vchodom malé mača, je celé zasoplené a trasie sa od zimy! Pomôžte mi!“ Je to modelová situácia, bohužiaľ, z každodennej praxe útulkárov a depozitárov. V nedeľu o druhej ráno vám zazvoní telefón, neznáme číslo. Zodvihnete, lebo dvíhate aj neznámym, veď čo ak na druhej strane linky bude práve takýto výkrik.
Na začiatok treba povedať, že som veľmi konzervatívny človek. Som zástancom klasiky - v oblečení, správaní i náhľade na život. Moderné umenie mi tiež nič nehovorí, aj keď vďaka predmetu Estetika som ochotná neupierať autorovi právo na použité výrazivo, ktoré je odrazom jeho duševných či iných vnútorných pochodov. Ale doma na stenu si to nezakvačím. Lebo ako vravím, som na klasiku.
Poznáte ten vtip: „Čo znamená, keď vám cez cestu prebehne čierna mačka?“ “Že sa chcela dostať na druhú stranu.“
Prisámvačku, nechcela som do toho slepačinca ísť. Ale iné riešenie už nebolo, hlavne keď sa situácia zopsula tak, že som skončila na operačnom stole. Doktorka podala návrh, poisťovňa schválila a dala na výber. Nuž, výber... Ženské kúpele. Vidina čipčania pri kávičke, prinajlepšom vlažná diskotéka štýlu „Dlouhá noc“ v kúpeľnej dvorane. Nič pre mňa.
Pred pár dňami som napísala článok Bezočivé mačky - o mačencoch z chatovej oblasti, ktoré vinou ľudí prišli o oči a niektoré aj o život. Nie priamo, samozrejme, ale to, že aj blbosť či ľahostajnosť dokážu zapríčiniť smrť a nešťastie, je jasné každému. Ale niekto asi zistil, že ľahostajnosť mu už nestačí a musí vedome priložiť ruku k zlému činu.
Po výzve s vedrom ľadovej vody, ktorej podstatu mnohí pochopili po svojom, sociálne siete zaplavili kýble ďalších výziev. Kadekto vyzýva kadekoho, aby verejne prejavil svoje kadečo. Aj na mňa došlo, samozrejme, keď do hry vstúpila obľúbená literatúra. Človeka, ktorý ma vyzval, si vážim, ale mám pochybnosti o jeho predstave môjho voľného času a tiež o jeho styku s realitou.
Mačky majú rady výšky. V prirodzenom prostredí s obľubou lozia po stromoch, brúsia si pazúry na kôre, hrajú sa, pozorujú svet zhora alebo len tak driemu na konári. Ak chováme mačky v byte a nechceme, aby namiesto stromu používali náš nábytok, treba im nainštalovať vhodné škrabadlo. Fantázia výrobcov preliezačiek, hradov a škrabadiel pre mačky je takmer neobmedzená. Lenže čo ak sa nám ani jedno škrabadlo z ponuky na trhu nevidí dosť bezpečné, praktické, ekologické, veľké, malé alebo je jednoducho strašne drahé?
„Sex musíš mať!“ ozvalo sa z chodbičky.Ženu, ktorá takto dôrazne vyslovila svoj názor, vidno nebolo. Čakáreň ku gynekologickej ambulancii sa totiž nachádza za rohom, a tak sú tamojšie pacientky pred zrakom klientov obvoďáka skryté. Po tomto zvolaní sa jedni zamrvili, iní uchechtli.
Vždy, keď sa zoštátnicieva, chytám paniku. Na štátniciach sa totiž patrí vyzerať slušne a decentne, a ku kostýmu proste patrí blúzka. Jednoduchá, s golierom a na gombíky. Nemám žiadne extra nároky na značku, farbu (okrem čiernej), dĺžku rukáva, len aby to vyzeralo elegantne a dalo sa v tom vydržať celý deň.
Mala som fakt ťažký týždeň. Hlava ako balón a k tomu permanentný deficit spánku. Taký ten stav, keď máte pocit, že ak spadnete, zaspíte rovno na chodníku. Mozog však v skutočnosti točí ďalej, aj keď sa úplne vyžmýkaní zvalíte do postele - analyzuje, overuje, prepočítava a plánuje, čo všetko máte zajtra urobiť. Keď som v piatok večer ovešaná nákupnými taškami nastúpila na MHD, bola som už úplne na franforce.
Priznávam, názov je úmyselne trochu štylizovaný, a to z dvoch dôvodov: 1. Majitelia mačiek veľmi dobre vedia, že čokoľvek sa v domácnosti deje (vrátane veľmi intímnych činností), sa bez týchto zvedavých a iniciatívnych tvorov nezaobíde. 2. Každé jedlo dá v skutočnosti pripraviť aj bez mačacej asistencie, a to dokonca jednoduchšie a za kratší čas. Nič netušiaci nemajiteľ mačky tak ale prichádza o jeden rozmer nepoznanej srandy.
V predchádzajúcom článku sme sa pokúsili vysvetliť štyri hlavné dôvody, prečo vlastne mačky a kocúry dávame kastrovať.
Áno, je to hrozná vec. Je to proti prirodzenosti chodu vecí a častokrát aj proti nášmu svedomiu. Pre nikoho s kúskom srdca toto rozhodnutie nie je jednoduché.
Bobo od začiatku nebol ľahký prípad. Objavil sa začiatkom leta na parkovisku pri univerzite. Mal asi pol roka, na váhu kilo, oškúlený zadok, zodratý chvost a bohviečo ešte, čo sa z diaľky nedalo zbadať. Bobo vždy len z diaľky, bližšie sa neodvážil. O pár dní sa naučil, že mu chodím plniť misku pod kríkom o jednej popoludní, a už ma čakal. Ale kŕmil sa, iba keď som poodišla pár metrov – aj to len uchmatol kus mäsa a ukryl sa pod autom. Potom sa začal prevaľovať, priasť, mrnčať, pretože strašne túžil po dotyku. Ale strach bol väčší a stačil malý pohyb, aby kocúr ufujazdil.
„Na Sliač sa nemáte chodiť prechádzať," hovorieval mi kedysi doktor. „Vo vašom veku máte na Sliač zabehnúť." Tak som zabehla, obvíkend. Tam cez les, naspäť popri Hrone. Nie je to zo Zvolena zasa až tak ďaleko, akurát na jedno popoludnie, na bicykli aj skôr. Ako dieťa som sa tešila na točenú zmrzlinu, na kúpanie v hustej vode bazéna, na kaskádové jazierka plné rybičiek, na bocianie fontány, na koncerty pánov muzikantov. Ako staršia som tam čo-to porandila, veď bolo kde sa prechádzať, sadnúť si na dva deci vína, aj lavičiek v parku bolo dosť, ušlo sa na každého.
„Nech skape!" rozčúlila sa jedna mladá pani, za bežných okolností citlivá duša, milujúca svojho partnera, ich spoločný malý domov a pár štvornožcov. Ona ma upozornila na správičku, ktorú odvysielala jedna z našich komerčných televízií. Správa bola o tom, ako istý mladík v pivnici domu utýral mačku.
Čokoláda je vraj pre mačky jedovatá a ja ju tiež nemám rada. Niežeby sa mi protivila. Raz začas, keď do obeda ešte zostáva dlhá chvíľa a mne už v bruchu muzikanti vyhrávajú, siahnem do tajného šuflíka a jeden či dva dieliky pomôžu zahnať hlad. Ale žeby som čokoládu dajako vyhľadávala, sa nedá povedať. Preto v duchu krčím nosom, keď sa meninoví a narodeninoví gratulanti prezentujú hentakou tabuľkou, bonboniérou alebo nebodaj tými fľakatými „morskými plodmi" z Belgicka.
Medveďa sa bojím. Strach mi chvíľami kazí pôžitok z prechádzok lesom, kam chodím na poľovačky s foťákom a kde sa cítim doma. Na strednom Slovensku sú parádne lesy, kadiaľ sa dá brúsiť, akože ste na hubách, a v skutočnosti nasávať vôňu domova.