Venujem sa edukačným programom pre deti. Rada počúvam príbehy, názory a postrehy ľudí. Zoznam autorových rubrík: Súkromné, Nezaradené
Jeden známy má množstvo zážitkov, ktoré na svojej životnej púti zatiaľ zažil. S niektorými z nich sa rád podelí... Raz bol v predajni skloporcelánu vybrať darček pre svoju priateľku. Zapáčila sa mu jedna sklenená váza. Ako ju chytil do ruky, aby si ju lepšie prezrel, vypadla mu z ruky, spadla na zem a rozbila sa.
Známy mi pred časom porozprával jeden zo svojich zážitkov. Kamarát z dediny ho požiadal, aby mu pomohol vyčistiť latrínu, ktorú má pri chate. Bola už taká preplnená, že sa nedala používať. Skúšal to lopatou, no nešlo to. Známy kamarátovi povedal, že mu s tým pomôže a zoženie aj partiu pomocníkov.
Bol piatok večer. Viktor Manuel a Tamara sa opäť nudili. Zrazu Tamaru napadlo, že by si mohli niekam vyjsť. Viktor Manuel súhlasil. Tamara začala rozmýšľať, čo si oblečie. Nakoniec sa rozhodla pre béžové body, nohavice z krokodíla a briliantový náhrdelník. „Viktor Manuel, aká som?“, koketne naňho mrkla. „Si dobrá, Tamara, ako vždy“, odvetil Viktor Manuel a len tak pre seba potichu dodal: „Dobrá krava“. Tamara sa ešte chvíľu obzerala v zrkadle. „Joj, táto zlatá pusinka“, trepla. Zo zrkadla začali pučať prvé narcisy.
Väčšina z nás pozná grécke mytológie a báje. Z nich sa môžeme dozvedieť, ako to vyzeralo na Zemi v dávnych dobách...ľudia tu nežili sami, spolu s nimi tu nažívali aj polobohovia. Výzorom sa podobali bežným ľuďom, no odlišovali sa honosnejším oblečením, zvláštnymi privilégiami a svojskými maniermi.
Asi viete, aké zvyky sú na dedinách. Keď sa narodia malé mačiatka či psíky a je ich dosť veľa, mnohí ľudia sa ich zvyknú jednoducho zbaviť. Často napríklad tak, že ich utopia. Tri roztomilé mačiatka sa jedného dňa narodili aj v jednom dvore v Ratkovskej Lehote. Jedno z nich dali domáci dcére do Revúcej. „Čo však so zvyšnými dvoma?“, povedala babka Margita. „V dedine majú mačku v každom dvore, ďalšiu nikto nepotrebuje“. Dlho neváhala a nad malými poloslepými batôžkami vyniesla nemilosrdný ortieľ, smrť utopením.
Kamarátka žije už päť rokov v Anglicku. S manželom, ktorý je Alžírčan, prišli na pár týždňov domov do Rimavskej Soboty. Pri našom stretnutí som sa od jej manžela dozvedela jednu zaujímavosť. Je ňou násobenie netradičnou metódou, ktorú ho naučil jeho otec.
Minulý týždeň ma kamarátka zatiahla do jedného bazáru. So starožitnosťami a ďalšími podobnými vecičkami. Zháňala slávnostný sklenený pohár s nápisom 80. Jej svokra mala totiž o pár dní 80- tku. (krásny vek!) Kamarátka už obehala celé mesto, no pohár s číslom 80 nikde nenašla. Nuž, 80- tka patrí už k tomu vyššiemu veku a dožiť sa ho určite nie je jednoduché, možno preto sa pohár zháňal ťažšie... Ako sme si tak obzerali tovar v bazári, zrak mi padol na jednu vázu. Veľkú, hlinenú, s vyrezávanými vzormi. Mala taký starožitný elegantný nádych ako z nejakého kaštieľa či zámku. Kým si kamarátka prezerala vystavené sklenené poháre a s nádejou v očiach hľadala nápis s číslom 80, ja som rozmýšľala nad vázou. Pôvodne som nemala v úmysle nič kupovať, veď len nedávno boli Vianoce a s nimi množstvo nákupov a darčekov. Ale...váze som neodolala. Vyplatila som ju, no keďže bola dosť veľká a pešo by som ju neodniesla, s vedúcou predajne som sa dohodla, že si po ňu o pár dní prídem.
V týchto dňoch si pripomíname 22. výročie nežnej revolúcie. Výročie pádu socialistického režimu v bývalom Československu. Táto udalosť výrazným spôsobom zmenila spoločenské pomery a mnohým ľuďom aj kvalitu života. Človek si nielen pri tomto výročí zaspomína na „bývalé časy“, ktoré každého zastihli v inom vekovom, životnom období. Mňa a mojich rovesníkov v čase „prestupu z pionierov na zväzákov“. Tými sme sa už stať nestihli, pretože prišlo niečo, čo malo skutočný význam. Nežná revolúcia, ktorá priniesla slobodu a demokraciu. Pamätám si na eufóriu, ktorú sme prežívali aj my, vtedajší študenti.
Je šesť hodín ráno. Mladistvo vyzerajúci Róm Peťo zo Sásy pri Ratkovej energicky vykračuje do neďalekej Ratkovskej Lehoty. Už na začiatku dediny ho počuť, ako si popod nos mrmle... „Najprv idem k tete Linke, potom k Čupkovcom, a potom zájdem pomôcť k Demjanovcom“. Peťo si tak sám pre seba pripomína svoj plán práce, čo bude v ten deň robiť. Všetko má pekne naplánované, žiadny chaos. Každé ráno sa sám od seba zoberie a ide za robotou, aj keď ho k tomu nikto nenúti. V každom dome sa popýta, s čím potrebujú pomôcť, nazbiera si zákazky, urobí si plán dňa, a potom hor sa do práce. A v pláne má toho každý deň naozaj dosť. Jednej rodine pokopať záhradu, druhej pokosiť, tretej narúbať drevo. Niežeby ho o to ľudia žiadali. Peťo sa im príde sám ponúknuť. A oni súhlasia. Lehoťania ho už dobre poznajú. Má len pár tried základnej školy. Občas ho podpichujú, aby napočítal do dvadsať. Peťo sa zastaví pri deviatke, čo je po maďarsky kilenc, ďalej mu to už nejde. Tak mu v Ratkovskej Lehote prischla prezývka Peťo Kilenc. Peťovi to nevadí, smeje sa na tom.
Od vpádu okupantských vojsk na územie Československa uplynulo už 43 rokov. Táto nevítaná „návšteva“ zasiahla do osudov mnohých ľudí aj v našom regióne. Ako si na 21. august 1968 spomínajú niektorí obyvatelia Rimavskej Soboty a Tisovca?
V blízkej budúcnosti možno budeme jazdiť na autách, ktoré poháňa voda. Tvrdí to Zoltán Spanyol, rodák s "modrou krvou" z Gemera, ktorý v súčasnosti žije v Maďarsku. Dnes ešte do áut tankujeme benzín, naftu alebo plyn. No viete si predstaviť, že o pár rokov nám na pohon áut bude možno stačiť obyčajná voda? K princípu, na základe ktorého môže motory poháňať aj taký prirodzený zdroj energie, akým je voda, sa Zoltán Spanyol dopracoval zložitými výpočtami: "Zjednodušene povedané, ide o to, že vodu možno premeniť na plazmu a tá dokáže horieť. Jej nukleárnu energiu možno využiť na pohon áut. Stačí k motoru auta pripojiť malý prístroj, v ktorom dané procesy prebehnú."
O spolunažívaní Slovákov a Maďarov na Slovensku sa už toho popísalo a narozprávalo veľa. Pozitívneho aj negatívneho. Je pravdou, že slovensko- maďarské vzťahy si počas histórie prešli svojou tŕnistou cestou. Napáchalo sa veľa krívd, bolo to zlyhanie politické, ale predovšetkým ľudské. To všetko však patrí do minulosti a jatrenie starých rán nezvykne prinášať osoh. Žiaľ, niektorí politici na Slovensku aj v Maďarsku si z toho vytvorili politickú agendu a dodnes ju umelo živia. Názory bežných ľudí poznajú, no nezaujímajú ich. Život však ide ďalej a tak ako v minulosti, tak aj dnes, aj na veky vekov by to vždy malo byť o tom, kto je aký človek, dobrý či zlý...
Pán Ján je živnostník. Pracuje ako pilčík pre Štátne lesy. K vykonávaniu práce na živnosť ho údajne donútil zamestnávateľ, u ktorého pôvodne pracoval na riadny pracovný pomer. Keďže žije v regióne s vysokou mierou nezamestnanosti, s možnosťou vykonávať danú prácu na živnosť napokon súhlasil. Aby vôbec nejakú prácu mal. Stal sa tak de facto živnostníkom „z donútenia“. Podobne sú na tom aj jeho ďalší kolegovia.
Počas roka môže parlament prijať viacero nových zákonov, ich noviel, rôzne vyhlášky a nariadenia. Uverejňované sú v Zbierke zákonov Slovenskej republiky. Prax na Slovensku je taká, že štát, reprezentovaný svojimi inštitúciami, nezvykne o zmenách, ktoré novým zákonom, či jeho novelizáciou nastanú, občanov jednotlivo písomne informovať. Štát počíta s tým, že jeho občania sú uvedomelí a popri svojich povinnostiach sa pravidelne zaujímajú aj o zmeny v legislatíve, študujú ich na internete a v knižniciach, sledujú správy v printových a elektronických médiách, jednoducho sú vždy, ako sa hovorí, „v obraze“.
Okres Rimavská Sobota bol kedysi regiónom s rozvinutým strojárskym a potravinárskym priemyslom a poľnohospodárskou výrobou. Aj keď sa mierou prosperity nedokázal vyrovnať iným mestám na Slovensku, nikdy nestagnoval. V posledných rokoch však zaznamenal výrazný ekonomický a sociálny úpadok. Svoje brány tu zavrelo viacero väčších podnikov, medzi nimi aj závody ťažkého strojárstva, tabaková továreň,cukrovar a pivovar. Mnohí ľudia v nich odpracovali 20 aj 30 rokov, teraz sú bez práce. Na investorov, ktorí by do regiónu priniesli nové pracovné miesta, zatiaľ čakajú márne.
