Marcela Bagínová
Sľub ako univerzálna strava
„Sľubujem, spravím, pomôžem.... samozrejme, bez problémov... “ – počúvame z každého kúta...
Pozerám.... vidím.... píšem....Viem, že sa dotýkam ľudských bytí....a tak posúvam seba aj iných vpred...som SpiSoVateľKA Zoznam autorových rubrík: Predškoláci, Ach jaj, Z môjho pera, A zázraky sa dejú, Adamoviny, niečo pre zmysel života, Súkromné, Nezaradené
„Sľubujem, spravím, pomôžem.... samozrejme, bez problémov... “ – počúvame z každého kúta...
oznamoval mi 4. ročný Adam, keď sme šli spolu do kostola....
Vieš o tom, že aj ty si ovečka? taká milá, dobrá... len sa ti niečo v živote prihodilo... a tvoj kožúštek... no proste havária...
Stmievalo sa. Vianočný stromček sa jagal uprostred pešej zóny. Premýšľala som nad adventom. Alebo nad Vianocami? V tom ma objali dve malé ruky vo veľkých rukaviciach.
Podaktorí ešte ani oči neotvorili a ja som už sedela pred zubnou ambulanciou... Občas sa otvorili nejaké tie dvere a pred mojimi očami sa mihla postava v bielom plášti...
Ona. Babička, podobajúca sa tej, ktorú som videla vo filme. Biele vlasy, hlboké smutné oči... Zavítala do nášho kupé, možno práve preto, aby pomohla „spytovať si svedomie“
Povinnosti ma „prinútili“ vybrať sa do mesta. Kráčala som po chodníku a premýšľala, čo všetko mám ešte stihnúť... prevziať protokol z hygieny, zájsť na poštu, do banky a ešte...
Dnes ráno ma nadvihovalo zo stoličky... Vypočula som si rozhovor mamky a jej 5. ročnej dcérky.... „Sklamala si ma. Totálne si ma sklamala!“ Opakovala dospelá žena a s rukami v bok sa pozerala na dieťa, ktoré sa snažilo vydolovať zo škôlkárskej skrinky prezúvky.
Áno, aj Smrť zamestnáva. A zamestnáva mnohých... Nielen tých, ktorí pracujú v Pohrebníctve alebo v kvetinárstve, ale zamestnáva tých, ktorí stratili niekoho blízkeho... a počas nasledujúcich dní bude výnimočne zamestnávať aj nás
Minulý víkend som sa stretla s ockom troch detí... Poznám jeho rodinku i kúsok „životnej cesty“, ktorú spoločne prešli, hoci nebola ľahká. Dve z ich troch „slniečok“ trpia na nevyliečiteľnú chorobu menom cystická fybróza.
Občas niekoho týmto výrokom dokonale rozčúlim. V tejto dobe, keď sa všetko niekam rúti a zdá sa nám, že sme stratili brzdy, môj obľúbený výrok naozaj znie čudne. No mne táto veta niekoľko krát zachránila život.
Od detstva ma prenasledujú ľudia zvaní „dáwnici“. Sú „iní“ ako my a to je zrejme dôvod, prečo nemáme záujem, aby sme hľadali cestu do ich zaujímavého sveta. Keď ju nehľadáme my, hľadajú ju oni k nám. Veď chcú žiť plnohodnotným životom... Možno aj preto sa jeden dáwnik zatúlal do materskej školy.
Stretli sme sa. Len tak, nečakane. Na stanici. Volal sa Martin. Mal 23 – a teší sa že je už 5 rokov „čistý“. Modré oči, jazva na krku i na líci... Hovoril o sebe, že je „bývalý narkoman.“
Kláštor je všeobecne miestom, kde majú nájsť útočisko slabší, zranení, alebo nejako inak „postihnutí“ ľudia... A aj sa o to snažia. Jednou z tých „najaktívnejších skupín“ sú práve tí, ktorí sa vyhlasujú za bezdomovcov.
Nevideli sme sa viac ako 12 rokov. Pred tým sme sa stretávali často. Kde? Na tréningoch. Obaja sme chodili na karate a boli sme „fajn“ banda....
Dnes, cestou z práce, som zašla k jednej známej. Dôvod – praktický – mala meniny. Sedeli sme a rozprávali. Necítila sa dobre, pichalo ju pri srdci...