Páčia sa mi životy detí. Zoznam autorových rubrík: Kamienky v topánke, Hrkálky, Maternity blues, Lover of my soul, Metamorfózy
Na oblohe zhasli svetlá. Bola im tma. Vyšla som len v tričku pod vetrovkou. Len pre ten pocit, že iba ja viem. Červené tričko posypané škoricovou vetrovkou. Farby. Zima, tá si dá záležať. Idem na šeptačky s dychom. Svojím a jej.
Sny počas spánku. Denné snenie. Aký je medzi nimi rozdiel? Keď len snívame, vymýšľame si. Keď sa nám sníva, prejavuje sa v celej svojej autentickosti naše nefalšované, nahé, svetlo-tmavé, biedne, okúzľujúce, desivé, rozbúrené, nepotlačované JA. Také aké je.
Čakanie na nič. Netrpezlivosť pre niečo. http://www.artistdirect.com/nad/store/artist/album/0,,193016,00.html(pretty new year) Len dýcham hlinu, z ktorej som bola stvorena. Premieňam ju na prach.
Včera som si pozrela Hodiny. A bolo mi po nich prekvapivo veselo.
Niekedy stačí okamih, niekedy čas na to, aby som videla obraz, ako sa na kovovej podlahe rozsypujú guľôčky, z ktorých som si stavala kockatý stabilný dom. Veď aj ja potrebujem niekde bývať.
Je to taký opustený pocit...Strata blízkeho človeka. Toho, ktorý je ku mne najbližšie. Je pri mne vždy. Som tu vždy a pri tom niekedy taká vzdialená. Bola som tu a zrazu nie som. Ale opäť budem. Lebo cesta k sebe vedie cez seba. Nie je ďaleko. Som tak blízko. Tu! Prihováram sa k sebe, no počujem len ticho. Neodpovedám.
Tak ja som sa drvila, učila, nasávala, vtĺkala do makovičky. Keď už mi to skúškové zacinkalo na svedomie. A čo z toho vzniklo: (niečo vedľajšie,okrajové, podstatno-nepodstatné, ale isto znovupoužiteľné, vyklopené, recyklovateľné) a zmysel? až keď sa zregeneruje myseľ
Skoro som už zabudla,ako voňajú Vianoce. Nielen pri používaní tých najzmyslovejších zmyslov slúžiacich na kontakt s vonkajším svetom. Ich použiteľnosť je trvanlivá, dokiaľ je človek človekom. Oni majú takú zvláštnu schopnosť pociťovať to isté a vnímať neopakovateľné.
Zobudila sa princezná. Čistá ako tabula rasa. Ešte s nenaplenou citovou nádobou. Ešte bez dotyku, bez úsmevu. Až nový deň to mal všetko napraviť.
Ľudská duša je ako sieť. Pletie nám ju život, ďalší ľudia. Chceme sa cez ňu predrať, no nejde to. Za ňou je už len nebo. No pre nás prázdno. Nedokázali by sme ho zniesť. Málo ľúbime. Nevieme dýchať ticho. A tak si len stále pletieme a rozpletáme tú svoju sieť. Bolí nás to. Nedá sa z nej vymaniť. Bolí nás vedomie toho, že niekde tam za ňou je iný svet.
Ako je u mňa zvykom, ráno v posteli využívam na svoje filozofické úvahy o živote. Dnes ma napadla už spomínaná myšlienka o tom, aká je vlastne pravda o mne.
Bola som sa starať o malého bratranca(6 rokov). Nechcelo sa mi tam veľmi,ale vedela som, že mi to niečo može dať. Deti vedia o živote často viac ako my. EŠTE to vedia. Nechcela som odtiaľ odísť bez toho, aby som nebola obohatená.Až ku koncu mi niečo povedal.
Ráno som sa prebudila s pocitom, že posteľ by mi bola prednejšia ako nový deň. Ale... zrazu ma to napadlo. Idem na korčule!!!
Chytil si ma smútok. Ako sa chytajú motýle do siete, bystro a šikovne. Lenže ja nie som motýľom, len obyčajnou ženou, čo chodí po zaprášenej zemi, a tak si ma chytil smútok celkom prozaicky. Vystupňovaný pod prúdom čistej, sviežej, kúpelňovej vody až na strach, čo bude, ako budem žiť, ako sa z neho vyzujem. Myslím na včerajší sen, tá známa téma, ten známy námet, zomieram a cítim, že je to tu, môj koniec, čakanie a zvedavosť, aké to asi je, zomierať a cítiť to na tele, fyzicky, bolestne, zahanbene, v sne si skúšam, ako sa asi človek cíti, keď umiera tragicky, keď vie, že o chvíľu vybuchne, vzbĺkne alebo, alebo čokoľvek také, také ťažké, také zlé. Čakala som a ďalej už neviem...
