Ľudia majú neuveriteľnú schopnosť pripísať všetko, čo bolo napísané autorovi, že to na vlastnej koži aj sám prežil. Prehliadajú schopnosť vnímania, pozorovania sveta a pretransformovania ho do viet s úmyslom pomôcť druhým. Ale na druhej strane sa mi dobre zaspáva s pomyslením, že ostatok sveta na mňa myslí. Cudzí ľudia o mne vedia všetko, teda aj to, čo neviem ani ja sám. Ďakujem im teda za ich všemocnú starostlivosť! Buďte všetci šťastní, prajem Vám to z celého môjho srdca. Hirax <a data-cke-saved-href="http://blueboard.cz/anketa_0.php?id=754643" href="http://blueboard.cz/anketa_0.php?id=754643">Anketa</a> od <a data-cke-saved-href="http://blueboard.cz/" href="http://blueboard.cz/">BlueBoard.cz</a> Zoznam autorových rubrík: Vždy pripravený!, Šlabikár šťastia 3., Šlabikár šťastia 1., Šlabikár šťastia 2., Vzťahy (Úvahy), Tak plače a smeje sa život, Zachráňte malého Paľka!, Po stopách komedianta, Sárka Ráchel Baričáková, Sex (Úvahy), NEVERŠOVAČKY (Básne), PRÍBEH MUŽA (Básne a piesne), SEKUNDU PRED ZBLÁZNENÍM (Román, KÝM NÁS LÁSKA NEROZDELÍ (Román, RAZ AJ V PEKLE VYJDE SLNKO/Rom, ČESKÁ REPUBLIKA (CESTOPIS), EGYPT (Cestopis), Ekvádor (Cestopis), ETIÓPIA (Cestopis), FRANCÚZSKO (Cestopis), INDIA (Cestopis), JORDÁNSKO (CESTOPIS), KOSTARIKA (Cestopis), Mexiko (Cestopis), Nový Zéland (Cestopis), PANAMA (Cestopis), POĽSKO (Cestopis), SLOVENSKO (Cestopis), THAJSKO (Cestopis), USA (Cestopis), VIETNAM (CESTOPIS)
Ľudia sa mylne domnievajú, že keď vykonávajú nejakú činnosť, strácajú energiu. Keď tomu uveríte, budete ju strácať. Keď človek nemá predstavu straty sily, nebude ju strácať. Keď budete celé doobedie vylihovať v posteli, verte mi,
Asi 200 km severovýchodne od Saigonu leží rybárske mesto Phan Thiet, ktoré je miestnym známe ako veľkovýrobca rybej omáčky (základ vietnamských pokrmov) a bohatším obyvateľom Saigonu a hlavne zahraničným turistom ako plážové stredisko s nádhernou 12 km dlhou piesočnatou plážou. Okolie Phan Thiet je posiate plantážami s miestnou lahôdkou - ovocím „dragoon fruit". Ak ste sa s ním ešte nestretli, jedná sa o plody s bielou dužinou a množstvom malých čiernych jadierok tak trochu pripomínajúce novozélandské kivi.
Číslo mi dal kamarát. Vraj ten človek má lístky a predáva ich vo veľkom. Volám mu, chceme aspoň dva na zápas Rusko - Slovinsko. Nie je problém, 60 ečiek, ale ešte nám za chvíľku zavolá, lebo práve rieši druhý hovor. Ale nevolá. Ta
Mekong Delta. Názov nemeckej techno thrash metalovej legendy? Nie, tentoraz mám na mysli ústie mohutnej rieky v Južnom Vietname. Dostanete sa k nej hodinovou jazdou po diaľnici (veľa ich nemajú) zo Saigonu. Popri ceste sa bude mihotať množstvo ryžových políčok v ktorých budú paradoxne umiestnené hroby. Tam jeden, hentam tri. Žeby pozostatky z americkej „mierovej" misie? Možno. Veď práve delta Mekongu bola v tých rokoch viac ako dobrá skrýša pre zamestnancov s logom Vietkong. Keď som sa tam vyskytol, ani som sa nečudoval prečo.
Neviem, ako to Maďari za socializmu dokázali, ale počas socíku 80-tých rokov sa u nich dali kúpiť platne zahraničných „umelcov" (Modern Talking, Depeche Mode, Duran Duran, Madona), ako aj iných „umelcov" (Metallica, Destruction, A
Raz ma v Žiline zastavili policajti. Hodnú chvíľku sa za mojim autom plížili ako varany za uhryznutým byvolom. Čakal som, že je otázkou času, kedy vyskáču z auta, hodia na mňa sieť a budú do mňa s penou kopať. Zastavili ma, stiaho
Ak by som to mal zhrnúť do jednej vety - zanedbané domčeky, vidiek disponujúci plechovými, drevenými, kamennými ošarpanými domami, mestá plné na seba nalepených domov, všade káble a nedoriešené elektrické vedenia. Väčšinou šeď a priemer tak typický pre pozostatok ázijského socializmu. Ľudia vo Vietname sú zvyknutí bývať v domoch s mikrorozlohou, ale o to viac sú ich domovy stúpajúce k nebesiam. Ale kde-tu sa blysne skvost a vtedy to stojí za to...
Zhruba 50 kilometrov od rybárskeho mestečka Mui Ne sa nachádzajú biele a červené duny. V strede vietnamskej hojnej zelenej vegetácie sa pred nami zrazu objavila púšť s bielym pieskom a ako prsteň na ladnej ruke prírody sa vedľa nej pyšne trblietalo jazero Lotus. Červená púšť bola o tridsať kilometrov ďalej a keďže sa nachádzala pri hlavnom cestnom ťahu, jej nádhere trošku ubrali parkoviská prepchaté autobusmi lačných turistov. Väčšinou bohatých Rusov, ktorí ušli pred sibírskou zimou do teplej Ázie.
Počas môjho túlania sa svetom som videl rôzne systémy dopravy, ale Vietnam môžem zaradiť po Indii za druhý najväčší cestný chaos, aký som kedy videl. Samozrejme ide ten, kto trúbi. No napriek tomu, že pre Európana vyzerá nálet motoriek, drzí boj o priestor a snáď 360 stupňové videnie vodičov ako zhmotnený zmätok, nehody sa vraj dejú v malom počte. Videl som len dve. Žiaľ, jedna skončila tragicky. Po ceste na deltu Mekongu ležala pred Saigonom na zemi zdemolovaná motorka. Telo obete bolo zakryté kobercom spod ktorého vytekala krv. Všade bolo množstvo zvedavcov, polícia. Pýtam sa domáceho: „Toto sa tu deje asi často, však?". So smutnými očami mi odvetil, že nie, že búračiek tu nie je mnoho a nieto ešte so smrteľným koncom.
Dnešný ázijský fotoseriál z Vietnamu venujem stromom, kvetom, zeleni a ich aranžovaniu. Vietnamci sú v tomto neskutočne šikovní a invenční ľudkovia, takže jeden seriál úpravy drevín a flóre im ešte určite venujem. Tak ak máte radi "žijúcu zelenú" a všetko okolo nech, nechajte si pásť oči...
Túto krajinu som sa rozhodol preniesť ju cez môj objektív trošku ináč, ako predošlé foto-cestopisy. Fotky som zadelil do kategórií. Dnes síce začnem nádherným rybárskym mestečkom Mui Ne, ale v ďalších pokračovaniach môjho fotoreportu sa zameriam napríklad výhradne na architektúru, portréty dospelých či detí, stromy a kvety či dopravu, alebo na nejaké ďalšie mesto. Vitajte teda v Ázii, mňou milovaným kontinentom. Je totiž farebný, pozitívny a pre mňa navýsosť voňavý.
Moja rocková cesta do pekla začala už v siedmej triede na základke. Vtedajší riaditeľ nás učil ruštinu a nemeškal na vyučovanie menej než štvrťhodinu. Bol tichý alkoholik, bežne chodil s maličkým fľakom na tesilkách, aj keď na tvá
Malé pobrežné mestečko Akaroa („dlhá pláž") leží približne 82 kilometrov od mesta Christchurch na východnom okraji Akaroa Harbour. Je známe ako prakticky jediná „francúzska" osada na Novom Zélande. Aj keď je pravda, že prvými osadníkmi, ktorí začali s jej výstavbou, boli Francúzi a že tu dodnes okrem rady typických francúzskych domov nájdete taktiež francúzske názvy ulíc a obchodov, ďalšie známky francúzskeho vplyvu by ste tu hľadali márne.
Keď som mal sedemnásť rokov, písal sa rok 1988. Bol som tvrdý metalista. Nosil som sidovku (vybitú koženú bundu), obtiahnuté rifle, metalové tričká, kožené gate alebo žlto-čierne pásikavé nohavice kúpené v kultovom budapeštianskom
Mesto Christchurch je so svojimi viac ako 300 tisícmi obyvateľmi hlavným mestom oblasti Canterbury a najväčším mestom južného ostrova Nového Zélandu. Dodnes je radou obyvateľov NZ vnímané ako akási bašta pretrvávajúceho anglického vplyvu. Svojou atmosférou značne pripomína univerzitné mesto Oxford, ale okrem rady neogotických stavieb tu nájdete taktiež kľukatú a pomaly tečúcu rieku. Áno, reč je o meste, ktoré dva týždne po mojom odchode zasiahli vlny tvrdých zemetrasení, takže som mal šancu zvečniť si ho ešte neporušené.
