Ľudia majú neuveriteľnú schopnosť pripísať všetko, čo bolo napísané autorovi, že to na vlastnej koži aj sám prežil. Prehliadajú schopnosť vnímania, pozorovania sveta a pretransformovania ho do viet s úmyslom pomôcť druhým. Ale na druhej strane sa mi dobre zaspáva s pomyslením, že ostatok sveta na mňa myslí. Cudzí ľudia o mne vedia všetko, teda aj to, čo neviem ani ja sám. Ďakujem im teda za ich všemocnú starostlivosť! Buďte všetci šťastní, prajem Vám to z celého môjho srdca. Hirax <a data-cke-saved-href="http://blueboard.cz/anketa_0.php?id=754643" href="http://blueboard.cz/anketa_0.php?id=754643">Anketa</a> od <a data-cke-saved-href="http://blueboard.cz/" href="http://blueboard.cz/">BlueBoard.cz</a> Zoznam autorových rubrík: Vždy pripravený!, Šlabikár šťastia 3., Šlabikár šťastia 1., Šlabikár šťastia 2., Vzťahy (Úvahy), Tak plače a smeje sa život, Zachráňte malého Paľka!, Po stopách komedianta, Sárka Ráchel Baričáková, Sex (Úvahy), NEVERŠOVAČKY (Básne), PRÍBEH MUŽA (Básne a piesne), SEKUNDU PRED ZBLÁZNENÍM (Román, KÝM NÁS LÁSKA NEROZDELÍ (Román, RAZ AJ V PEKLE VYJDE SLNKO/Rom, ČESKÁ REPUBLIKA (CESTOPIS), EGYPT (Cestopis), Ekvádor (Cestopis), ETIÓPIA (Cestopis), FRANCÚZSKO (Cestopis), INDIA (Cestopis), JORDÁNSKO (CESTOPIS), KOSTARIKA (Cestopis), Mexiko (Cestopis), Nový Zéland (Cestopis), PANAMA (Cestopis), POĽSKO (Cestopis), SLOVENSKO (Cestopis), THAJSKO (Cestopis), USA (Cestopis), VIETNAM (CESTOPIS)
Vyšiel som pred bránu hospitálu. Bol som konečne vonku z tej pevnosti strachu a ľudských obáv. Spomenul som si, ako som sa pri tej rieke modlil, aby som sa doň dostal a teraz som z neho paradoxne – stále nevyliečený – šťastne prch
Izba obelela od bielych plášťov, ktoré ju naplnili a inteligenčný kvocient oblizol plafón. Podľa rozdaných diplomov, životných skúseností a odžitých rokov som bol v miestnosti najväčším hlupákom ja.
V predposlednej časti mojich potuliek po Paname a Kostarike budeme kráčať na vulkán Baru, smiať sa z amerického ponímania sveta, kapitulovať z úžasne vyrovnaného latinskoamerického životného nadhľadu, raftovať po rieke Chiriquí, z
Mislane mala mať dnes nočnú a ja som sa nevedel dočkať. Ale tak, ako to v živote chodí, zrazu tá chvíľka nastala a ja som sa v nej konečne bahnil. Sedeli sme opäť na chodbe a naše dialógy nemali konca kraj
Mal som pár minút času a tak som vošiel do kníhkupectva. Zažmúril som oči, poprosil v duchu písmenká o inšpiráciu do života, chytil prvú knihu ktorá mi vplávala do rúk a začítal sa. Vždy to tak robím. Marián Labuda mi cez svoju kn
Labuť černookatá, spanilá to diva mojich snov, vieš že ma činíš duševným nadčlovekom? Nietzche zabil Boha, ale stvoril teba – inú satisfakciu vďaka batohom lásky čo mi dávaš už ani vykonať nemohol. Sem iný King-kong a tak se cítim i ve vnútri. Píšem ti teda milá z druhej strany zemegule, kde slnko vychádza celý rok v rovnakom čase i tak zalíza za mrak. No celý sem z tego pif-paf.
Sedeli sme na nemocničnej chodbe. Vedľa nás na mobilnom lôžku spokojne chrápala tučná stará babka. Z úst jej vytekala slina. Predstavil som si na jej hrudi neexistujúceho slimáka, ktorý sa po nej celý nadržaný štverá. Sleduje slin
Na základe jedného môjho blogu sa začal mailový dialóg s jednou mojou čitateľkou. Inteligentný, príjemný a inšpirujúci. Aspoň pre mňa určite. Úvod vynechám, vyrazím rovno k jadru. To je vždy horúce ako stred Zeme, či ženské lono.
Dráčik vyšiel pred svoju jaskynku. Bol ešte maličký a bol sám ako palma na púšti. Ale to je vo svete drakov bežná vec, neľakajte sa! Milujúci sa pár drakov splodí mláďatko v
Magnetík môj priťahujúci ma jak pilina, letím na tvoj pól. Už sem chytil stereofón, jeden den mám jak druhý. O sédmej okále vyžmúrim i jak strunka pokazená trčáca z postele vyskočím. Sťaby zajko si zubáky vykechlím, stolicu vyprázdnim, na raňajky bežím i Zátopka predbieham. Hladný jak v Jáchymove pracovník v padesátych rokoch ku válovom s jedlom trielim. I jak vĺčko si bruško nahádžem dobrotami stromovými, rastlinnými i utekajúcimi, kým ich šípy nedobehli a na tanír pracovníci kuchársky v bílych róbach odetí nenaservírovali. Turisti – v minulosti nacionálne ladení, jedným slovem „nemeckí“ – už ma neprekvapja ani s tým šampanským, keré glgajú hneď zaránky. Lejú si ho do tých ich pracháčskych žgraní nelogicky už s príchodom sluníčka, mok bublinkavý od Paríža. Sem stoik premenený. Zúrim čoraz menej. Sa im ináč psychické procedúre na mne liečivé daria, sem prekvapkanko. A potom šupsajdá na playa plážovú.
Raz v našom meste hrala jedna americká kapela. Gitarista vypil toľko absintu, že by mu stačilo zapáliť si dych a vybuchol by. Ale on nie. On si radšej zlámal nohu, keď vchádzal do podzemného baru po strmých schodoch. Zgúľal sa po
– Milovaná Siastra, sestrička moja, – vyšlo zo mňa, ale oči som mal stále privreté. Držala ma za ruku. Bola to ona. Nemusel som ju vidieť.
