Milovník života, rodiny, dobrých ľudí. Šťastný manžel a otec troch detí. Zoznam autorových rubrík: Súkromné, Spoločnosť, Dumky a úvahy, Vážnejšie dumky a úvahy, Autizmus, Viera a ja, Médiá a komunikácia, Moje malé postrehy, Spomienky na minulosť, Príbehy zo života, Ako si žijeme, Na margo, Bežecký tragéd, Pohodička
V stredu na Mladom záchranárovi Majko končí svoju odpoveď na otázku p. učiteľky tak svojsky, tzv. premostením: „Pani učiteľka, a ja idem v piatok do Kórei!“ Učiteľka na to: „Ale Majko, Kórea je ďaleko, čo by si tam robil?“ Marek sa otočí na vedľa sediacu svoju asistentku: „Katka, povedz.“ Asistentka uvádza všetko na pravú mieru...
Na tretí diel autistického seriálu z pera Jiřího X. Doležala v Reflexe, tentokrát venovanému „spovedi“ sestry ťažko autizmom postihnutého súrodenca, som po prečítaní pár dní dozadu pôvodne nechcel cez blog (ani nijak inak) reagovať. Dnes som si ten príbeh pani Miriam (sestra), zachytený pánom Doležalom, ešte raz prečítal. A rozhodol sa v krátkosti predsa len niečo napísať k jeho dvom bodom...
Vraj autizmus je niečo ako trest Boží. A narodenie autistického dieťaťa, zvyčajne navyše aj mentálne retardovaného, zásadne rozloží celú rodinu. Z čoho vraj psychicky ochorie aj veľa rodičov takýchto detí. A riešenie? Vraj ústavná starostlivosť je jediným riešením tohto problému...
„Sneží, sneží!“ budí ma len tak z ničoho nič otcov hlas. Pozerám na hodinky, ledva na ne vidím cez karpiny. Je šesť hodín ráno. Väčšinou vstávam o 20-30 minút neskôr, veď autobus zvykne do Trnavy odchádzať niečo po siedmej. Ale po pohľade z okna otcovi skorší budíček odpúšťam. Vonku je krásne bielo. Tak ako by malo byť v januári...
České denníky MF Dnes a Lidové noviny sa vo svojom víkendovom vydaní (sobota 29.12.2012) pomerne do hĺbky venovali blížiacemu sa 20.výročiu rozdelenia bývalého spoločného štátu Čechov a Slovákov. Koniec Československa preberali novinári oboch denníkov z viacerých uhlov pohľadu, okrem iného aj v autorských článkoch mienkotvorných osobností z oboch strán (českej i slovenskej) na túto tému. V tomto kontexte ma zaujal rozdielny pohľad Michala Hvoreckého (slovenský spisovateľ) a Petra Robejšeka (český politológ a ekonóm žijúci v Nemecku) na obsah a význam pojmu „národ“ v našej spoločnosti.
Je niečo po deviatej večer. Prvý sviatok vianočný sa o chvíľku končí. Vraciame sa domov z prvého dňa návštev rodinných príslušníkov, roztrúsených po západnom a sčasti aj strednom Slovensku. Vedľa mňa drieme polovička. Vzadu na najčestnejšom mieste v aute (Majo je džentlmen, že jej ho automaticky prenecháva) spinká emocionálne unavená Barborka. Majko vedľa nej tiež tíško odpočíva...
Pred pár dňami sa na jednej americkej škole v americkom štáte Connecticut stala strašná tragédia. Dvadsaťročný Adam Lanza tam zastrelil 20 detí a ďalších 8 dospelých. Takmer žiadne médium nezabudlo priniesť informáciu, že ten vrah trpel psychickou poruchou, Aspergerovým syndrómom. Inak povedané, ľahšou formou autizmu. Priznám sa, že ma ako otca autistického syna (nie Aspergera) prekvapilo, ako povrchne niektorí novinári opisujú autizmus, špeciálne teda túto jeho ľahšiu formu a tak (v očiach časti verejnosti) vyrábajú z autistov pre spoločnosť potenciálne nebezpečné bytosti.
Tvoj definitívny odchod si mi ani slovkom vopred neavizoval. Zastihol ma nepripraveného. Už tri týždne sme neboli spolu na obede. Ani si sa na kávu nezastavil. Nezavolal si. Je mi smutno Ondrej...
Myšlienky, ako ďaleko ešte náš Marek môže zájsť v zlepšovaní sa a v integrácii do spoločnosti, mi napadajú dosť často. Výchova malého (respektíve dospievajúceho – veď Majo má už 13,5 roka) špeciálneho chlapca má, napriek nespornému výraznému progresu za posledné roky, v sebe zakódované aj svoje menej optimistické dni. Kedy rodič takéhoto dieťaťa bojuje viac so sebou samým a svojimi pochybnosťami.
Náš Majo nás často prekvapí originálnym nápadom. Cez víkend, keď sme sa stretli s rodičmi a sestrinou rodinou, aby sme blížiace sa Barborkine meniny pár dní vopred oslávili, prišiel s myšlienkou „Konta šťastia“ (samozrejme, tak svojsky, ako to on vie:). Určite tým pritom nemyslel finančné konto, podobné napríklad Kontu nádeje. Ale nefinančné, do ktorého by mohol prispieť každý svojou dávkou šťastia práve vtedy, ak by mal pocit, že má či mal vo svojom živote šťastia viac, ako by nevyhnutne potreboval k spokojnému životu.
Tak nám teda z Haagu pustili aj ďalšieho človeka obvineného pôvodne zo spáchania vojnových zločinov, pani Müllerová. Parafráza z Haškovho Dobrého vojaka Švejka sa tu síce ponúka, ale to je tak asi všetko. Medzinárodný trestný tribunál pre bývalú Juhosláviu vrátil Prištine bývalého veliteľa Kosovskej oslobodzovacej armády UÇK Ramusha Haradinaja, a to napriek opakovaným ťažkým obvineniam. Fraška, pokračuje...
V nedeľu máme prvú adventnú nedeľu. Začína sa adventné obdobie, pre veriacich najmä čas duchovnej prípravy a pokánia pred slávením Vianoc. Chcem toto obdobie prežiť čo najlepšie...
Často sa v poslednej dobe píše o absencii tolerancie v našich životoch. Ak však budú v médiách vychádzať podobné články, ako pred nejakým časom v Reflexe od Jiří X. Doležala: „Šílenství po mentolce: Desetitisíce matek vyměnily plnohodnotný život za bezcílnou péči o autistické dítě”, tolerancia bude v našej spoločnosti tovarom stále nedostatkovým. Viem, že nemám od tejto témy odstup, keďže už 10 rokov doma žijem s “trošku iným” dieťaťom, keďže Majko má autizmus. Ale aby niekto v čítanom a pre veľa ľudí serióznom týždenníku písal o “bezcieľnej starostlivosti o autistické dieťa”, to ma trochu uráža. Nie trochu, ale dosť.
Keď sa hovorí o pragmatizme, ako učebnicový príklad býva spomínaný najmä známy Niccolo Machiavelli. Najmä preto, že stojí za známym výrokom „účel svätí prostriedky“. Nechcem teraz túto jeho nesmrteľnú myšlienku rozoberať, len sa mi žiada pripomenúť, že Machiavelli určite vždy mal a aj má svojich nasledovníkov. Ak nie ľudí, ktorí sú dokonca svojím pragmatickým pohľadom na život a svet lepšie na tom ako on. A ich pragmatizmus najmä nemá nič spoločné s cynizmom...
V slovenských i českých médiách dostáva priestor veľa ekonómov. Budem úprimný, pri viacerých z nich, keď ich čítam či počúvam, si hneď spomeniem na slová Nassima Taleba v jeho Čiernej labuti, pretože tie, aspoň sa mi to tak zdá, sedia aj na nich ako ušité...“Jistí profesionálové, kteří nepochybujú o své fundovanosti, fakticky žádnými odborníky nejsou. Podíváme-li se na jejich reálné výsledky, zjistíme, že svému oboru nerozumějí o nic více než laici. Umějí však lépe a přesvědčivěji formulovat a vysvětlovat nebo vás dokonce zahrnou komplikovanými matematickými modely. Nosí také častěji kravatu.“
Ak by som si mohol ešte raz vybrať, čo študovať na vysokej škole, vyberiem si psychiatriu. Život sám o sebe zaručuje dobrému psychiatrovi perspektívu. Nehovoriac o dobe, ktorú máme to šťastie (toto nehovorím ironicky, každá doba, ktorej sa človek dožije, je darom, už len preto, že sa jej dožil:) teraz žiť. Ale skôr pre niečo iné by som si spomenutú profesijnú cestu vybral.
Blížim sa k autu, len tak – tak stíham na stretnutie. V ruke nervózne stísam telefón, čo ak by druhá strana volala. Je desať minút pred pol jedenástou. Mobil mi zrazu v ruke viackrát neuroticky nadskočí. Na displeji vidím neznáme číslo. Zdvíham...
Takto takmer pred 23 rokmi (písal sa pondelok 20.11.1989) sme prišli do školy aj my, vtedy študenti štvrtého ročníka Gymnázia Jána Hollého v Trnave. Bolo o čom rozprávať. Najmä o stužkovej, ktorú sme mali v piatok večer 17.novembra. Vtedy, keď nám profesori na hruď pripínali zelené stužky nádeje, sme ale ani len tušenia nemali, čo za historické udalosti sa paralelne začínajú diať v hlavnom meste vtedajšej Československej socialistickej republiky Prahe. Postupne cez víkend a najmä v týždni od spomenutého 20.11. sa však situácia v spoločnosti aj/najmä vďaka médiám začala meniť...
„Tati, prečo som sa ja nenarodila skôr, ako Majko?“ pýta sa ma počas nedeľných raňajok Barborka. Pri jedení sa síce nerozpráva, tak Barču učíme, ale jej otázka si žiada odpoveď. To ešte netuším, akým smerom sa vďaka Barborkinej múdrej hlavičke rozvinie táto minidebata.
Kladiem si občas otázky týkajúce sa mojej viery. Nie občas, ale každú chvíľu. Rozmýšľam o tom, prečo vlastne verím. A prečo som vďačný za dar viery, ktorý som dostal od svojich rodičov a starých rodičov. Nebývajú to iba ľahké vnútorné rozhovory. V mojom prípade prešli vážnym testom v čase prepuknutia autizmu u syna a takisto aj v priebehu doterajších operácií mojej dcérky. Výsledkom však nebolo oslabenie mojej viery (a takisto ani viery mojej manželky), ale naopak, jej posilnenie...
