Jozef Bednár
Sila skrytá v bolesti a (najmä) v endorfínoch
Po necelých troch dňoch od úspešne a najmä v zdraví dobehnutého maratónu v Košiciach môžem konečne ako – tak chodiť. Fyzická bolesť zachytená najmä vo svaloch však bola len marginálna oproti psychickej pohode, ktorá sa dostavila hneď po dobehnutí ako výsledok vyplavených endorfínov (a ktorá verím že vydrží minimálne do Vianoc:). Napriek tomu, že som sa na trati, najmä po kritickom 35 kilometri, zaprisahával, že to bude nadlho môj posledný maratón, stačilo pár hodín a ja mením postoj k tejto krásnej vytrvalostnej disciplíne. Na budúci rok chcem ísť určite ďalší maratón, asi ten v Bratislave. Bežať viac ako 42 kilometrov je totiž pre amatérskych nadšencov, ako som ja, droga. Povolená droga, ktorá zároveň zvykne odrážať životnú filozofiu bežca - maratónca. Veď aj náš život je akoby reťazcom viacerých maratónov. V čom sú si odbehnuté a tie životné maratóny podobné? V čom mne osobne maratón odzrkadľuje vlastnú životnú filozofiu?
