Martin Bel
Polnočné spovede 4 b
Ten istý štvrtok, o 20 minút nato: Tak, už som naspäť. Musel som prestať, lebo by ma tu boli ulynčovali
Som "básnik z Výšin"... Hľadám minulosť, aby som pochopil prítomnosť. Hľadám budúcnosť, aby prítomnosť mala zmysel. Zoznam autorových rubrík: Nezaradené, Súkromné
Ten istý štvrtok, o 20 minút nato: Tak, už som naspäť. Musel som prestať, lebo by ma tu boli ulynčovali
Sobota o 15. 25, Filip emailuje Anne: Milá Anka, Tvoj mejl zo včera večera som si stiahol až dnes dopoludnia, a až vtedy som pochopil zmysel Tvojej dnešnej rannej SMSky. Takže Zora mala byť dnes v priamom prenose v
”Čo mi neveríš? Ja som schopný počkať, ale prečo to stále zdôrazňuješ?” Tá výčitka sa zasa dotkla mňa a moja eufória pominula. Budeme sa stále zraňovať na tom istom bode? A do Veľkej noci bolo ešte tak ďaleko!...
Na moju bolesť nebolo lieku. Ale ak som chcel milovať a zažívať blaho ľúbenia, musel som riskovať aj tú strašnú bolesť. V takých chvíľach som chápal den lille havfrue - malú morskú pannu a jej krvavé šľapaje. Tá rozprávka v mojom
Vracal som sa domov opatrne šťastný. V noci som mu napísal mejl, v ktorom som nám dal podmienku, že medzi nami k ničomu nedôjde, kým sa Kristián s Emíliou nerozíde. Netušil som, že som si nastavil svoju vlastnú pascu...
Bol radosťou mojich dní a hostinou môjho srdca. Rozkvitol do môjho života so začínajúcou sa jarou. Bolo to v tom roku, keď sa vo februári tak náhle oteplilo, a už sa odvtedy neochladilo. Mal som rád tú skorú jar.
Juraj stvrdol ako kameň a povedal len jednu vetu. „Ráno sa pobalíš a odídeš z tohto bytu.“ Potom zarazil v sebe bolesť, zarazil v sebe plač, a celú noc ležal nepohnuto ako skala, jediná skala utrpenia, ako ho Tomáš
Druhá kríza prišla, keď Juraj odišiel na služobnú stáž do Paríža. Najprv predpokladal, že Tomáš bude môcť prísť za ním...
?Bol by sa niekedy nazdal, že tanec – čoilen duševný - na túto melódiu
„Môžem prísť?“ zavolal mu sčistajasna. A o niekoľko hodín už bol uňho. „Dal si sa prefarbiť?“ poznamenal. „Zakryť šediny. To vieš, nikto nemladneme...“ „No ja len kvitnem!“ hodil a násilne sa zasmial. Nechcel víno,
Pil potom biele víno ďalší mesiac, ako leto postupovalo svojimi neúprosnými horúčavami, a v polovici júna napísal list:
Na víkend išiel k rodičom. Jeho matka má vernisáž, otvára sa výstava jej obrazov. Bol si vedomý toho, že bude podrobený nepríjemnému výsluchu, ktorému sa nebude dať ujsť.
Peter nemohol čakať nič iného, ale predsa to nečakal. Nečakal tú prudkú spŕšku bezmocného zúfalstva, ktorá sa naňho začala valiť v Dávidovom rozdráždenom plači.
No predsa, keď sa napokon priblížil piatok druhého týždňa, Dávid ožil.
Dorazil do Bratislavy a s kufrom, do ktorého narýchlo nahádzal najpotrebnejšie veci, sa išiel opýtať na najbližší spoj do Florencie. Najbližšie vám to ide zajtra a potom vo štvrtok, oznámila agentka, ťukajúca do počítača.
Bolo hlúpe, ako si nevedeli nájsť spoločnú reč, keď vo štvrtok ráno spolu kráčali od autobusu k Dávidovmu bytu. Reči, ktoré viedli, sa Dávidovi zdali zmätené a nezmyselné. Preberali útok na Srbsko a psa Petrovej susedy.
Posledný týždeň pred dizertačnou skúškou sa Dávid už nevládal učiť. Napokon to úplne vzdal - veď za dva dni aj tak nedoženie, čo nestihol naštudovať za tri roky. Myslel na svojho maltézskeho rytiera.
Dávid Jonatán bol nepôvabný mladý muž. Sedel na zemi vedľa gauča, pretože všetky sedadlá aj celý koberec bol plný hostí, a usrkával si z čínskeho osmantového vína. Nervózne pozeral na hodiny v susednej kuchyni.