Chodím stopom. Mám rád bezdomovcov a dobrú muziku. Viem byť sarkastický a občas pôsobím neisto. Chcem sa veľa naučiť a preto píšem. Quem te Deus esse Jussit, et humana qua parte locatus es in re, Disce. (Parsius, Satiry) Zoznam autorových rubrík: OČAMI, KTORÉ VIDIA EIFFELOVKU, STOPÁROV SPRIEVODCA PO SLOVENS, SPOLOČENSKÝ DŽOJNT, HLASY ULICE, CESTA TAM A SPAŤ, Nezaradené, Súkromné
Každý z nás má určite nejakú činnosť, vec alebo osobu, o ktorej môže povedať, že je mu blízka a tým aj istým spôsobom charakterizuje jeho samého. Stáva sa mu blízka tým, že k nej niečo cíti, niečo ho k nej priťahuje a teda ho akosi napĺňa. Ale kedy nastáva ten okamih zblíženia, kedy viem povedať, že už som sa s niečím/niekým tak zblížil, že mu patrí časť zo mňa?
Môžno aj vám sa už naskytla príležitosť vidieť nový historický film s matematickým názvom 300. Osobne som ešte pred pozretím tohto filmu počul viacero ohlasov, ktoré ho v mojich očiach ako chváli tak aj degradovali. Veľmi som sa naň tešil a včera konečne nastal ten veľký deň... deň D alebo lepšie povedané večer 300. Pocity som mal pri záverečných titulkoch rôzne, ale jedno vám poviem na rovinu, vidieť ho stojí za to!
Brada, v ktorej by ste mohli nájsť celú farebnú škálu od bielej až po čiernu. Okuliare s tenkým rámom, tvár, ktorá vyžarovala pokoj, či rôznofarebne ladená košeľa s pripnutým žltým kvietkom. Neodolal som a pustil som sa s týmto zaujímavým pánom do rozhovoru.
Cesta vlakom z Trnavy do Žiliny je pre mňa klasika, ktorú si niekedy dokážem aj poriadne vychutnať. Toto, vyše dvojhodinové putovanie, som si naposledy spríjemňoval mp3kou, až som sa prepočuval k mojim obľúbeným filmovým soundtrackom. Pri stracku z filmu Statočné srdce som sa akosi myšlienkovo prebudil a vytrhol svoj neutrálny pohľad zo stmievajúcej sa siluety krajiny. SLOBODA, prebehlo mi hlavou. Asi som si tento pojem iba prehnane vsugeroval, pomyslel som si. A akosi podvedome som začal premýšľať o tom filme a klásť si otázku, či aj v dnešnej dobe SLOBODA znamená pre rádového človeka aspoň zlomok z toho čo znamenala pre Williama Walace (hlavného hrdinu filmu Statočné srdce). Hlavou sa mi vtedy začali preháňať myšlienky, substitúcie, prirovnania či púhe dohady o význame a zmysle tohto slova, alebo skvôr pojmu? Chytil som mobil a začal písať sms, aby som tieto otázky nezabudol. Moje myšlienkové pochody boli asi takéto:
Prednedávnom som dočítal poslednú časť Lewisových Kroník Narnie. Od veľa ľudí som bol počas čítania ostreľovaný poznámkami typu, že či ma také rozprávky ešte bavia? Pravdu povediac, tieto knihy som si chcel prečítať ani nie kvôli filmu, a ani niečomu podobnému, ale iba kvôli jednej veci a to autorovi. C.S.Lewis je jeden s mojich najobľúbenejších autorov a jeho knihy sú charakteristické istým druhom posolstva, ktoré chce odovzdať iným. Nechcem tu rozoberať všetky úžasné obrazy, ktoré sa v tejto knihe medzi riadkami nachádzajú... ale chcem polemizovať o istej kritike.
Vyhladované dieťa, ktoré sa plazí za jedlom. V jeho pozadí čaká sup, ktorý čaká iba na jedno... NA ZDOCHLINU! Fotografia Kevina Cartera. Možno stará, ale aj v dnešnej dobe šokuje nejedného človeka.
Leto a prázdniny 2006. Ja, ako svetaneskúsený týpek, letím do Manchestru odkiaľ ma už len 7 librový vlakový lístok delí od cieľa mojej cesty. Liverpool. Mesto hudby, začiatkov Beatlesu či slávne prístavné mesto. Zamračené popoludnie a ja so spolužiakom klopem na dvere charitného domu Missionaries of Charity. Prvé dojmy: rehoľná sestra v bielo-modrom nás posiela preč, že už nemajú žiadne miesto na prenocovanie... pohľad na dvoch študentov s veľkými batohmi, ktorých od dvoch sockárov bolo ťažké rozlíšiť. Po chvíľke predstavovanie sme ale sestričku presvedčili, že prichádzame v miery ako dobrovoľníci pomôcť im v ich práci s bezdomovcami.
Pravda, polopravda alebo lož? Lož určite nie! Tá má krátke nohy a určite by to už dávno nerozchodila, teda určite by sa nedotackala na takých maličkých nožičkách až do dnešnej modernej doby. O čo vlastne ide? Rád by som vám predstavil, na vytvorenie si vlastného názoru, jednu hypotézu, ktorú som si pred časom vypočul.
Život. Ten môj, váš, život mladého študenta, ktorý túži spoznávať svet; život dieťata, ktorý mu niekto berie ešte pred tým ako sa chúďa stihne narodiť. Život, ktorý žijeme... bez toho, aby sme si ho boli vedomí. Entita, ktorej vznik je aj dnešnej modernej-vedeckej spoločnosti stále nejasný (alebo nepochopený?).
