Chodím stopom. Mám rád bezdomovcov a dobrú muziku. Viem byť sarkastický a občas pôsobím neisto. Chcem sa veľa naučiť a preto píšem. Quem te Deus esse Jussit, et humana qua parte locatus es in re, Disce. (Parsius, Satiry) Zoznam autorových rubrík: OČAMI, KTORÉ VIDIA EIFFELOVKU, STOPÁROV SPRIEVODCA PO SLOVENS, SPOLOČENSKÝ DŽOJNT, HLASY ULICE, CESTA TAM A SPAŤ, Nezaradené, Súkromné
Večer potichu prekračoval hranicu noci. Ležal na posteli a pomaly zaspával. A práve to je tá chvíľa. Chvíľa, počas ktorej sa mu ako na plátne začínajú premietať spomienky. Ten deň možno ešte ani neskončil. Polnočný prelom sa niekde zdržal a on už dnešné ráno považuje za spomienku.
Čo cíti, keď vedľa neho plače vlastná mama... ? Slová útechy nepomáhajú a z očí znovu začínajú tiecť slzy. Aký je to pocit, keď vie, že po prebudený sa nič nezmení... Aký je to pocit, keď zavreté dvere raz otvoriť budete musieť... Keď plače mama, nebo plače s ňou!
Včera večer som bol na svätej omši - prvý piatok. Náhodne sa mi podarilo dostať sa na chórus kostola a sedieť len meter dva od organistky. Kňaz nás hneď na začiatku kázne vyzýval, aby sme sa každý vo svojom vnútri stíšili, prestali na chvíľu myslieť na všetky pracovné povinnosti, našu finančnú situáciu či iné ťažkosti, ktoré nám odoberajú radosť zo života. Pozerám tak zhora na ľudí v laviciach. Celkom početná účasť.
Uz na strednej som v nasej internatnej kaplne doprevadzal na gitare nejednu svatu omsu. Pacilo sa mi to. Omsa bola vzdy istym sposobom zivsia. Spieval som rad a vela pesniciek si pamatam aj naspamat. Nehraval som sam. Niekedy sa pridalo bongo, druha akustika, basa a obcas aj klavesi. Pesnicky sme zo zasady cvicili tesne pred omsou, nie vzdy sme boli presne zladeny, ale nam to velmi neprekazalo. Vsak nehrame pre seba, ale pre Neho, takze kde je problem... Casom som sa ale na niektore veci zacal pozerat inak a na hru pocas omsi obzvlast.
Poschodove domy, ulice, auta, ruch a zhon. Talianske mesto ako sa patri. Som rad, ze nebyvam na prvom poschodi. Na vsetko mozem pozerat trochu s nadhladom, mam to ako na dlani. Predsa ale, niektore strechy som stale nezdolat. Jedna je obzvlast zaujimava. Je asi na mojej urovni, takze nemam problem vidiet co sa na nej deje, aj ked to nie je prave susedny dom. Tato strecha je takym malym letoviskom. A ako som si stacil vsimnut, sokoliarovi a jeho zverencovi na velkosti pristavacej plochy velmi nezalezi.
Hovorili mi, ze vsetko je na webe, ale adresu, na ktoru by som ti mohol postat tento list, som tam akosi nenasiel. Nechavam ti co ho teda tu na blogu. Neviem ako mate tam hore pristup k net, ale urcite si ho niekedy precitaj:).
Dalo by sa to nazvat takym malym sociologickym vyskumom. Na platno je premietana profesorom pripravena prezentacia, ktora zacina viditelne zvyraznenou otazkou: Co je to rodina?
Profesor sociologie nas na zaciatku prednasky poziadal, aby sme prisli k nemu dopredu a zobrali si zo stola fotokopiu clanku, ktory sa objavil pred casom v miestnych talianskych novinach. Na nasledujucej hodine sa uskuconila diskusia. Nazov clanku: La felicit non pu essere privata! (Stastie nemoze byt sukromne!)
Preco? Neviem... niekedy si len tak uvedomim, ze niektore veci, ktore robim, su naozaj paradox. Moje uvazovanie a hodnotenie vsetkeho okolo mna si jednoducho na slovo paradox zvyklo. Mozem ale tento pojem pouzit a uvazovat o nom aj vo veciach, ktore sa cloveka ako tykaju, tak idu aj mimo neho? Budem taky drzi a poviem to takto: Je nieco paradox nielen pre cloveka, ale aj pre Boha?
Bolo slnečné popoludnie a mne neostávalo nič iné ako ho zmysluplne využiť. Chvíľka ticha a po jemnom nasmerovaní mamou som sa rozhodol pokosiť trávnik. Išlo to ako po masle, teda ako po tráve.
Karma článku a karma autora. Slovné spojenia, ktoré sú všetkým blogerom dôverne známe. Ako zvykol hovorievať jeden môj kamarát, stačí mať dobrú motiváciu a... Podľa mňa má karma predovšetkým motivačný charakter. Ale k čomu má potom vlastne motivovať?
Už dávnejšie som si sám na sebe všimol jednu vec, ktorá ma dostatočne ovplyvňovala a možno (podvedome) ovplyvňuje doteraz. Na prvý pohľad banalita. Ide totiž o čísla strán.
Hej, Ty tam hore... tá facka, to nie je fér. Prečo to nedopadlo ako som si predstavoval a mal naplánované? Ja som to chcel inak! Veď predsa ona... (po niekolkych rokoch) Hej, Ty tam hore.. ďakujem!
Sedím si tak na balkóne a po ľavej ruke mám pootvorené okno do kuchyne. Čítam Lewisa a, teda pochopiteľne, snažím sa naplno sústrediť na všetko podstatné medzi riadkami, keď mi odrazu mamima podáva dve malé paradajky. Zarazene som sa otočil a v rýchlosti, bez hlbšieho zamyslenia, som reflexívne odmietol a namietol, že ja samé paradajky nemám rád. Bol som jemne podráždený a časť zmeny mojej nálady som určite preniesol aj na ňu. Záclona v okne sa zavlnila a už mami nebolo. Ani som si nestihol všimnúť ako sa pri odchode tvárila a už som hľadal vetu, z ktorej ma vytrhla. Teraz premýšľam o tom, či bola moja reakcia úplne správna.
Sedím na vlakovom nástupišti. Pohľady všetkých nás sa spájajú v jednom bode. Novonamontovaný digitálny displej. Meškanie. Uvažujem nad tým, ako využiť novodarovaných 10 minút a pozerám sa na ľudí okolo seba. V očiach dospelých bola starosť, tínejdžri akoby nič a deti, tie sa tešili a akoby nerozumeli správaniu sa všetkých okolo. A ja, prežívam všetko v jednom.
Karty. Triky. Šikovnosť. Trochu napätia a veľa veľa zvedavosti. Kartové triky ako ich poznáme nemusia patriť iba kúzelníkom, ale aj nám - šikovným jednoduchým smrteľníkom:). Čo ale odpovedať človeku na otázku: Na čo ti to vôbec bude?
...už iba 22 dní, prosím nezabudni, čas (do matury) sa kráti!
Čo je človek? a Kto je človek? Dve otázky, ktoré sú si na pohľad podobné a pritom tak rozdielne. Uvažovali nad nimi filozofi ako Husserl či Scheller. Viem kto som? Sokrates hlása: poznaj sám seba. Poznám ale sám seba na toľko, aby som mohol povedať kto som a kto je človek?
Ani pred niekoľkými dňami som sa vrátil z hudobného festivalu Lumen. Bola to moja prvá účasť a očakávania splnila. Ako asi jedna z mála osôb som sa naň prihlásil, nie kvôli hudbe, ale predovšetkým, lebo som si chcel vypočuť dáku dobrú prednášku, ktoré sú, vo forme workshopou, tiež súčasťou tohto festivalu. Na výber bolo veľké množstvo prednášok, z ktorých som si mal zvoliť práve jednu. Dlho som uvažoval, až som si nakoniec vybral. Bol to workshop s názvom Život na hrane, ktorého hosťom na diskusiu bol fotograf a redaktor Andrej Bán.
