Ako malá som Ježiškovi písala o pastelkách, spomínanej Barbinke , plyšových zvieratách - najradšej tých najväčších a o rozprávkových knihách - najradšej tých najmenších, s množstvom kresbičiek. Ako každé dieťa, ani ja som si nevedela zo zoznamu vybrať zopár z vecí, ktoré by ma najviac potešili. A tak som ich tam radšej napísala všetky. A týždeň , dva pred Vianocami som so zloženými rúčkami kľačala pri posteli a prosila, aby si Ježiško ten môj zoznam ešte raz prečítal.
S naším svetom sa menia aj naše sny. Ako dospievame, dospievajú aj oni. Sú zrelšie, nie však reálnejšie. Častejšie ich už nazývame túžbami.
Hoci ako pätnásť, šestnásť roční sme už dostatočne leniví na to, aby sme si hľadali papier a pero a začali znovu s odrážkami spisovať čo chceme , aj tak to všetko nezostáva neprečítané z nášho srdca. Pri každom povzdychnutí : „ Bože, pomôž, s tým a tým,...chcel by som,..." sa znovu otvára Kronika našich snov .
Tento mladý vek túži po láskach a objatiach, po bozkoch dospelosti a neviazanosti. Po jeansoch , motorkách, dovolenkách a zábave.
Ja, keď som mala štrnásť, pamätám si, že aj keď som tomu kúzlu už vôbec neverila, aj tak som ho posledný krát chcela vyskúšať. Napísala som posledný List pre Ježiška, na ktorom bolo nezvyčajne veľa bieleho miesta. V strede papiera bola totiž iba jedna veta : „ Ježiško, prosím Ťa , nech sa naši nerozvedú . " A môj podpis.
Asi som predsa len mala zlú adresu.
Človek sníva a túži. A nechce čakať. Chcel by mať najradšej všetko a hneď. Ježiško milý, to by bolo najlepšie.
Veriaci, alebo neveriaci, každý z nás sa obracia k nejakému svojmu plamienku nádeje. K Bohu, prírode, k veciam nadprirodzeným, alebo k veciam takým prirodzeným, ako je on sám.
Vždy, niekedy a opäť na kolenách začíname odriekať náš niekoľko - tisícový „ Otče náš" v poradí. Za poďakovanie, za seba, za rodinu, za sny a túžby, ktoré sme nestihli napísať na papier, kým sme boli ešte deťmi.
Nie vždy sa nám sny plnia. A nie všetky sa nám plnia.
Za tie nesplnené, niekedy vyhlasujeme vojnu všetkému a všetkým, ktorí s ich zmarením mali čo i len máličko čo spoločné. Kamarátom, rodine, známym aj neznámym... a aj Bohu.
Viníme ho, že si naše listy už prestal čítať, že naše modlitby už nepočúva, že nás nemá rád a že mu na nás už nezáleží.
Hádžeme sa na kolená, už nie s ďalším „ Otče náš " , ale s hnevom v srdci a žalobou na ústach. Začíname aj končíme s nekonečným „ Prečo " , no nie však s otáznikom , ale s radom výkričníkov na konci .
Ako ja vtedy,...keď som mala štrnásť.
A tak teraz, aj keď neskôr, to chcem všetko napraviť.
A s pokorou v hlase, dnes večer začnem opäť, ten svoj „ Otče náš"... na tú najsprávnejšiu adresu.
A tak, s pokorou v hlase začnem opäť ten svoj „Otče náš “
Načo som ju len chcela? Veď sa nedala ani poriadne obliecť. Jediná Barbinka v našej domácnosti mala asi tak 15 g. Dlhá, chudá, nemotorná. Ale chcela som ju, lebo ju mali aj moje kamarátky. A Ježiško ma poslúchol už na prvý krát. Neskôr som však zistila, že to bola predsa len hlúposť, pýtať si tú vychudnutú Barbie, ktorá k nám prišla v otrasných ružových šatách. No nič. Musela som s ňou ísť hneď do šatne. Pozbierala som farebné pozlátka zo salóniek a kolekcií a o chvíľu jej skriňa praskala vo švíkoch. Zavinovala a obalovala som ju do nich. No vianočné koláče asi pozitívne nepridávali k jej bezchybnej figúre, pretože pozlátkové šaty sa neustále trhali. Už pri najmenšom pohybe. Priberala. Inak som si to nevedela vysvetliť. A tak som sa opäť vrátila k svojej plyšovej polmetrovej opici, ktorú som neustále strihala a kŕmila banánmi. Tiež bola od Ježiška. Koľko snov a túžob skrýva taký neobyčajne - obyčajný List Ježiškovi. Doteraz...teraz...aj odteraz , neustále o niečom snívame a budeme snívať. Vždy. Hľadáme stále nové a nové, čisté nepopísané papiere s adresátom NEBO 5 (my so sestrou sme vždy posielali na č. 5, neviem však , či správne ) .
