kristína brnčová
Bez detstva sa snehoví anjeli, nemôžu robiť pričasto...
Ako v sobotu. Každú zasneženú sobotu detstva , keď sme horko - ťažko vyťahovali z pivnice všetky možné dopravné prostriedky zimy. Okrem snowboardov a iných, pre nás vtedy celkom neznámych zjazdových snehobilov. Zababúšení do hryzúcich kamašiek a niekoľkých vrstiev rolákov alebo pletených svetrov. Na hlave baranica, alebo vlnená čiapka. Staré mamy sú veľmi múdre, veľmi dobre vedia ako na sánkovačku vychystať jedno, dve...päť ,alebo viac vnúčat. V bruchu sa nám krútila ešte krupicová kaša z raňajok, keď sme si už napchávali slamou veľké vrecia a zaväzovali ich špagátom. Napchané tučné vrecia patrili medzi najatraktívnejšie snehobily našich kamaškových detských čias. Bože, ale hrýzli tie kamaše. Kto ich nemal oblečené, neuverí. Ale bolo nám teplo. Tak akurát. Na naše snehové stredisko bez vlekov, bufetov, ratrakov, lyžiarov a drahých obchodov so značkovým zimným oblečením , bez hudby na svahoch a osvetlenia, bez reštaurácií, ponúkajúcich len a len tie najlepšie špeciality z celého okolia... bez tohto všetkého a dokonca aj bez pútavých billboardov sme si naše snehové stredisko vždy našli.
