kristína brnčová
Nezakrývajte oči Nepočujúcim
Každé ráno si pred odchodom do školy vychutnávam raňajšiu kávu pri Teleráne. Pri počasí, pri myšiakovi Tomovi a malej myške, a stále sa ešte takisto čudujem, koľko veľa častí táto rozprávka má. A stále tí dvaja, dokážu takisto rýchlo behať. Aj keď priznám sa, radšej by som sa pozerala na obľúbeného čierno-čierneho Krtka z detstva, alebo na tie smiešne postavičky zo zápalkovej škatuľky, čo nám niekedy, už veľmi dávno, chodili porozprávať Večerníček pred spaním. Vlastne oni ani nerozprávali, iba robili veľmi smiešne veci, na ktorých sme sa neskutočne smiali. Dnes som prišla neskoro. Na koniec rozprávky. Nevadí, aj tak sa dnes opäť raz nedobehli. A čo nedobehli dnes, dobehnú zajtra ráno. A zrazu vidím pred sebou posunky. Posunkujúce ruky som poznala. A človeka, komu patria takisto. Môj kamarát. Tlmočil do posunkového jazyka spektrum rozhovorov, dialógov, rád a zaujímavostí, ktoré sa tam striedali.
