A práve táto mi najviac pomohla, keď som mihotavým pohľadom skúmala vozeň za vozňom prichádzajúceho vlaku. Hľadala som tváre, ktoré som v živote nevidela. Hm, bol to celkom problém, a tak som išla podľa poznávacích znakov z inštrukcií. Vo Zvolene sme sa uvideli po prvýkrát, v Bystrici som si priraďovala k tváram už aj mená a v Dobšinej sme už vystupovali s niekoľko kilovými batohmi už nie ako oni a ja, alebo ja a oni,...ale ako My.
Keby som túto cestu , smiech a radosť musela vyjadriť nejakým fyzikálnym termínom , tak by som použila celkom určite „ difúziu ", neohraničenú stenami, dverami, oknami,...ničím. Teraz by bola moja fyzikárka na mňa istotne hrdá, že napriek tomu, že som fyziku neznášala, som ju na toto miesto vsunula. Dosť vtieravo, ale aj tak.
Slovenský raj je ako Miesto pokladov. Miesto darov, prekvapení a túžob pokračovať stále ďalej. Ísť stále ďalej , aj keď nohy a únava sa snažia presviedčať rozum o opaku. Nie. Nie , že neodpúšťam, alebo odpúšťam , ale chválim tento bariérový prístup k týmto pokladom prírody. Nádhera ukrytá pod kameňmi v potoku , v korunách stromov, alebo zababúšená v zelenom machu.
Veľká výzva nás ráno prebúdzala. Kopce, údolia, klesania, stúpania, blato, rebríky, previsy, skaly...a my uprostred s batohmi a batohy s vodou.
Keby som mala zhrnúť naše diagnózy, bolo by toho dosť veľa a dosť veľa toho písať nechcem, pretože niekedy je na škodu ukladať slová na slová , až sa dobrý úmysel a zmysel zvalí a vytratí. A tak to skrátim.
Na našej túre sme boli chvíľami autistami, dawnistami, rozčarovanými aj zúfalými, rozmýšľajúcimi aj zbrklými, ľuďmi po mozgovej obrne a niekedy aj po emocionálnej obrne, plačlivými, šťastnými, hladnými, unavenými, s mentálnym postihom, alebo postihnutí vlastným osudom , prenasledovaní šťastím alebo smútkom, smädnými, bojazlivými aj odvážnymi.
Boli sme „ ľudia takí akurát . " Boli sme deti a dospelí . A to každý jeden z nás. Každý v svoj vlastný čas.
Je náročné kráčať, keď nohy nevládzu. Po oddychu znovu vstať a neotočiť sa v zúfalstve späť. Ísť cez prekážky, rebríky, mosty a skalnaté previsy, keď osud nám zbalil pred cestou priveľa do batohu a náklad nás ťahá dolu k zemi. Nebáť sa pošmyknutia, keď pri blate vidíme suchý záchranný kameň . Nebáť sa spadnutia, keď vieme, že chceme vstať a pokračovať. Na koniec lesa, na koniec túry. Šmýkať sa, padnúť a vstávať. Pokračovať za svojimi túžbami a snami. Byť takí silní, akí v skutočnosti aj sme. Vy ste to dokázali ..... a ja som na Vás hrdá.
Ako dobre, že som nastúpila k Vám, do veselého vozňa č. 4. Ako dobre, že som ten týždeň strávila s Vami.
Bola som Vašou žiačkou a naučili ste ma veľmi veľa... :) a teraz už máte smolu, navždy ste už zapísaní v mojom srdci...
