Smútok, strach, odhodlanie, slzy a sklamanie, dôvera aj beznádej, láska ležiaca v poslednej aj v prvej izbe, biele plášte a mreže na oknách, pávy a zaparkované autá pred areálom na čas neurčitý, smrad analgetík a sedatív, či tesco taška s prázdnymi umelými fľašami jabĺčkového čučka pri kontajneroch vonku. A ešte slnečnica v jednom jedinom okne. Takže , nie dva v jednom, ale najmenej sto v jednom.
Závora a lavička napravo tesne za ňou. Nikdy tam nikto nesedel, čo si ja pamätám. Dnes tam sedela jedna pani. Smutná, plačúca ,...možno mami jedného syna. Svoje emócie mala pekne zladené k svojmu oblečeniu. Alebo naopak? Alebo každé bolo obliekané zvlášť? To vie iba ona sama. Bola už starecky zhrbená, biele vlasy pod tmavo- modrou šatkou. Pri lavičke položená chemlónová taška s drevenými úchopmi. Najskôr tam asi bolo ovocie, jogurty a ešte teplé kysnuté buchtičky, ktoré vedia mamky robiť zo všetkých najlepšie.
Rozbehla som sa ďalej a bežala som od toho smútku, ktorý sedel na lavičke s taškou plnou prekvapení. Bežala a zrýchľovala, ale beh mi neodniesol preč,...niekde za mesto, kde som až išla,...moje myšlienky na starenku. Chcela som vedieť, či sa svojho syna, či vnuka, či vzdialeného blízkeho, predsa po dlhom čakaní dočkala. A tak som kompas otočila späť k smutnej budove so slnečnicou v okne.
Na lavičke už starenka nebola sama. Sedelo pri nej bielo - modré pyžamo, oblečené na sivo- bielej kostre. Popolavá tvár, plecia bez ramien a ramená bez pliec. Na prvý pohľad, existencia bez života. Človek, ktorý prehral všetky stávky a akcie na trhu života. Do bláznivej lotérie však vsadil aj šťastie svojich blízkych. Šťastie a radosť tejto šedivej starenky a ktovie koľkých ľudí ešte doma.
Ale chvalabohu, že je tu. Na tom najsprávnejšom mieste, kde sa predsa dá ešte zabojovať o prinavrátenie nejakej časti svojho životného bankrotu. Zabojovať napríklad o úsmevy tejto starenky.
Opäť som sa rozbehla. A keď som pohľadom míňala lavičku, všimla som si, že práve nad ňou je to okno s usmievavou slnečnicou.
A opäť raz chvalabohu,....že sedeli rovno pod ňou. V tej chvíli som totiž chcela prelomiť hranice fantázie a reálu a vytvoriť imaginárny most. Aspoň pre tú chvíľu. Aby som mohla veriť, že ich oboch jej teplo ohrialo a bude ohrievať a chrániť aspoň dovtedy, pokým starenka nezabudne recept na kysnuté buchtičky...
