Podľa výšky snehu a decibelov ticha stromov navôkol. Vždy sa nám zdalo, že je tam oveľa viac snehu ako kdekoľvek inde. Samozrejme, že sme sa mýlili, dnes to viem.
Boli sme však ochotní, každé ráno za svojím snom ťahať ťažkú zimnú výzbroj, niekoľko vriec, drevené sánky a červené boby, a to aj napriek tomu, že v porovnaní s výškou snehu boli naše nohy až priprikrátke. Stále sme sa počas našej cesty prepadávali. Padali a znova vstávali. A pri každom páde sa zahryzli zákerné kamašky buď do pravej, alebo ľavej nohy.
Kopec takisto strmý a sánky takisto rýchle ako naposledy. Nemali sme ani poňatia o čase. Nemali sme hodinky, mobily ani iné zbytočnosti, ktoré by nám prekážali. Užívali sme si tento náš krásny čas detstva bez časových a iných obmedzení. Spúšťali, šmýkali a vdychovali život snehovým anjelom , ktorým sme prstami dokresľovali oči, nos a ústa. A keď sme podvečer odchádzali, zostávala po nás v snehu polovica neba.
Niekoľko snehových strážnych anjelov, o ktorých viem, že nám chránili tento krásny čas.
Dnes , keď som sa zapozerala na ligotajúci sa sneh za oknami, napadol ma podobne bláznivý nápad. Urobiť snehového anjela strážneho, ktorý by uchránil všetko, čo sa uchrániť dá. Hoci aj nemožné, ak by sa dalo.
No nemala som pri sebe týchto kamarátov ,sestru , bratrancov. Nemala som ani hryzúce kamaše a ani baranicu. A najhoršie je, že som nemala ani detstvo.
A bez detstva sa snehoví anjeli nemôžu robiť pričasto, lebo budete vyzerať podozrivo.
Škoda, že sa postupne a časom stávame dospeláckou konštantou a tým aj dospelácky konštantnými.
