Naša sobota, býva vždy o trošičku svätejšia ako ostatné dni. O 15:30 nacúvam auto k zadnému vchodu a 15:35 už odchádzame. Starká, krstná a ja. A väčšinou vždy ešte niekoho po ceste zoberieme. Kto má spoločnú cestu a aj jej cieľ,...a je bez kolies. Na omšu do Domova dôchodcov chodí asi polovica z polovice všetkých obyvateľov tohto zariadenia.
Tetušky chodia vždy na omšu pekne upravené. V harmonikových sukniach sýto modrej slivkovej, alebo zemito - olivovej zelenej farby. K tomu biela, možno jemne nariasená blúzka, ktorú však už má iba máloktorá z nich. Oblečenie, ktoré má v ich skriniach špeciálne miesto. Na zvláštne a výnimočné príležitosti.
Ako bola aj táto. 31. decembra 2009, posledný deň v roku.
Opäť som mala pri sebe tú istú omšovú susedku.
31. decembra 2009
Teta : „ Vy ste naša sestrička? "
Ja : „ Nie teta, ja sem chodím iba na omšu. "
Teta : „ Ahá..."
Teta : „ A ako sa toto volá?"
Ja : „ Domov dôchodcov, teta."
Teta : „ Ale toto mesto..."
Ja : „ Ahá, Štiavnica. Banská Štiavnica."
Teta : „ Tak ja som už d d o o - m m a a? ".
Dojatie a smútok jej nedovolili povedať to slovo súvisle. V očiach mala slzy a v hlase...? Zrejme všetko smutné, čo sa dá spolu zmiešať. Smútok prežitých rokov a aj tejto chvíle. Našťastie však nakoniec dochutené radosťou, dojatím a láskou.
Teta : „ Tak ja som už doma?" Doma? Pánbožko ma vypočul a prišla som domov.
A toto tu sa ako volá?"
Ja : „ Toto ? Toto je Domov dôchodcov na Povrazníku."
Teta : „ Povrazníku? Veď ja som doma. Ja bývam tu, tu blízko, kúsok od Povrazníka.
Musím dcére povedať, že som tu, že môže pre mňa prísť. Ona určite príde,
keď bude vedieť, že som tu,...a tak blízko. "
Nenašla som tie správne slová. A tak som radšej mlčala.
Priala som si, aby sa omša už začala, aby mohla moja susedka s popolavými vlasmi života a skúseností, prísť na iné myšlienky.
Teta : „ Alebo viete čo? Ja môžem ísť po omši domov, mám to iba kúsok. A dcéru
prekvapím . "
Určite by ju prekvapila. O tom nepochybujem.
Teta : „ Som doma. Aká som len rada, že som už skoro doma. Pánbožko ma
vyslyšal , " opakovala.
Keď som v tomto zariadení ešte počas školy praxovala, zistila som, že asi ¾ tina
z týchto ľudí, v harmonikových , či neharmonikových sukniach, košeliach , blúzkach, či kamaškách s teplučkými papučami,...okolo 3/4tina týchto ľudí má doma deti. Dcéry, synov, netere, synovcov, vnučky , či vnukov,...príbuzných.
Teta : „ Už iba zavolať dcére ."
Verila som jej, že dcéra predsa len asi príde. Možno po omši, možno potom. Alebo zajtra. S igelitkou s tromi mandarínkami, ktoré nestihli doma cez sviatky zjesť. S koláčikmi, už iba takými suchými, lebo plnkové išli „ na dračku . " Veď boli predsa sviatky a plný dom ľudí. Ako vravel ten pán, ktorý sa rozprával s mojou starkou, keď sme prichádzali na omšu. „ Idem trošku pozrieť mamu, doniesol som jej nejaké dobroty . A hneď bežím späť, lebo máme plný dom ľudí. Aj synova frajerka dnes bude s nami silvestrovať."
Zrejme sedela za stolom na babkinej, už prázdnej stoličke.
Nebolo pre ňu miesto, ako aj pre moju omšovú susedku so zaslzenými očami.
Asi sa jej nakoniec nepodarilo po omši utiecť domov, ako mi to hovorila vo svojich plánoch pred omšou. Nepodarilo, aj keď to mala tak blízko. Ani na Silvestra, ani na sviatky predtým.
Kovové dvere Domova a dvere domu jej dcéry, či detí boli pre ňu už priťažké. Priťažké pre jej zoslabnuté ruky.
