Otvorili sa dvere. Asi ďalší zákazník. Dve mladé dievčatá.
„Čau mami, " letmý pohľad na moju lektorku zeleniny.
„Ahoj, ako bolo v škole?", snažila sa nadviazať rozhovor mama - predavačka.
„Nemám čas Ti teraz o tom rozprávať, beriem si od Teba len peniaze na buchtu."
Keď túto vetu dopovedala, už aj zatvárala maminu tašku a mierila von z obchodu.
„Ale..."
Mamine „ale..." už dcéru nezastavilo, dvere sa už zabuchli.
„Ahoj", dopovedala mama....už nikomu.
Už som mala v košíku všetko, čo som hľadala. Postavila som sa do trojčlenného radu a sledovala každý krok, ktorým som sa posúvala k podstavčeku, kde by som si mohla položiť tašky. Už trikrát preložené z jednej ruky do druhej.
Mama - predavačka si nahlas povzdychla a jej povzdych pritiahol pohľady ľudí, stojacich v rade.
„To je tak, to je tá dnešná doba. Zoberie peniaze a ani sa nepozdraví. A ktovie, či na buchtu."
Zasmiala sa a pokrútila hlavou.
Asi sama vedela, že doba, aj keď nie je vždy až taká prívetivá,...možno nie je tou hlavnou culpou.
