Má dvoch starších bratov a sestru, ktorá je tiež u nás na internáte. Je počujúca, ale nehovoriaca. Je už dosť veľká, ale ešte o väčší kus viac zmätená a stratená. V živote a životom. Každým dňom a skoro každou situáciou. Má rada kvietky a všetko, čo sa trblieta. Všetko trblietavé hneď berie. A je jedno komu kedy a kde. Prívesky, náušnice, čelenky, náramky, tričká s flitrami...a k tomu ešte veľká náruč margarétok...to je jej život, to je jej svet.
Gabko sa domov nikdy netešil ako ostatné deti. Netešil sa vôbec. O mame a otcovi rozprával málo. Ale aj z toho mála sa dalo vyčítať prečo. Prečo sa domov nikdy neteší. Na sviatky, na prázdniny, na otca , na mamu.
Naposledy, keď prišiel z domu, pochvaľoval sa mi svojimi kulinárskymi schopnosťami. Akú parádnu polievku uvaril mame. Zeleninovú. A potom tam dal ešte na koniec aj vegetu. Pýtala som si recept. Úprimne? Áno, vtedy som si ho pýtala preto, aby som vedela, či mi hovorí pravdu. Predsa sa mi to zdalo neuveriteľné. Gabko má len desať rokov.
Po tom , ako som videla jeho mamu, verím mu ako nikdy viac,...a viem, že práve on je tým najlepším kuchárom u nich doma.
Deň odchodu na veľkonočné sviatky prišiel. Deti netrpezlivo čakali na oknách, kedy uvidia, tých svojich. A prázdniny sa môžu začať.
Gabko nebol na okne. Chodil s malým ruksakom po oddelení a pôsobil veľmi chaoticky. Ako pružinka pokazených hodín.
Prišla mama. Nie, vlastne na oddelenie prišiel už iba jeho , o dva roky starší brat Mirko. Jeden z tých dvoch starších, čo som spomínala. Alenku, sestričku „ z ríše divov " už pomohol pobaliť a vypýtal od pani vychovávateľky.
Teraz prišiel pre Gabka.
Zatiaľ , kým mama blúdila a krútila sa v alkoholovom opojení a fete po schodisku a oddeleniach.
Nevedela nájsť svoje deti. A ja som nevedela nájsť asi tie najsprávnejšie slová, keď som ich videla všetkých spolu.
Točili sa okolo nej ako stratené húsatká. Alenka najviac. Chlapci, boli smelší, priebojnejší, dospelejší a zodpovednejší. Ani tak nemám na mysli v porovnaní s Alenkou, ako skôr v porovnaní s ich mamou.
Takéto deti si nezaslúži. Dúfam, že sa sociálka už konečne rozhýbe. Nebol to výnimočný prípad...táto streda. Čakali sme mamu v takomto, alebo v podobnom stave.
„Mirko, peniažky na vlak si dobre stráž, dobre? " povedala som bratovi.
„Dobre teta, pozrite tu ich mám schované, 10 Eur pre nás všetkých. Aj cestu sem som kupoval ja sám na stanici. Mama mi nakázala ."
Uvedomila som si, že Gabko je najlepším kuchárom a Mirko je najlepším pokladníkom . Najlepším z najlepších. Z ich , naruby poprehadzovanej rodiny, kde deti dospievajú oveľa skôr a rodičia už nikdy nedospejú. Zakrpatelo im srdce aj rozum. Celí.
Mama sa nám strácala z dohľadu. A tak som išla Mirkovi na pomoc.
„Mirko, zatiaľ stráž mamu a ja sa idem s Gabkom a Alenkou poprezúvať ," žmurkla som na neho ligotavým okom. Môj žmurk mal niesť posolstvo „ spolu to zvládneme!!!"
Cestu však museli zvládnuť oni sami. Sami chlapci. S poblúdilou Alenkou a mamou na mol.
„ Tešil si sa Mirko už na súrodencov? Hm ? Chýbali Ti? "
Čakala som iba jednoslovnú odpoveď , aby sa nám mama opäť niekde nestratila a aby sa nestratila ani moja cielená a silená túžba, zakryť trblietajúce sa iskričky sĺz. Veď, čo ak by mi malá Alenka uchmatla aj oči?
Nepodarilo sa mi to až tak dobre , ako som si to predstavovala. Jeho odpoveď ma odzbrojila úplne.
„ Áno teta. Už dávno neboli doma. Aha, zostalo mi niekoľko peňazí, tak som im na cestu kúpil cukríky ," a nastrčil mi vrecko, nech sa nakuknem do jeho skrýše.
A naozaj . Boli tam hašlerky. Hnusné, tvrdé hašlerky. Presne tie, ktoré som ako dieťa neznášala.
Teraz sa mi však zdali také chutné. Možno preto, že boli zmäknuté láskou...súrodeneckou láskou.
Mama sa nám opäť strácala z dohľadu a tak húsatká museli utekať. Domov. Na prázdniny..... a ja chcem aby už bolo radšej po nich. Aby už bol utorok a Gabko s Alenkou by prišli opäť k nám. Najlepšie by však bolo, keby so sebou zobrali aj pokladníka Mirka.
