„ ...keď túžobne hľadíme do neba s prosbou zmeniť zlý deň, zlú chvíľu,...a smútok tohto okamžiku..."
Vždy som obdivovala ako dobre si rozumejú. Pri Marekovej diagnóze a verbálnom prejave , mi už naozaj neostávalo nič iné, len obdivovať. Obdivovať srdce mamy, ktoré okrem všetkého, čo srdce má , alebo by malo mať,... malo ešte pár uší. Veľmi citlivých na každý zvuk, hlásku Marekových úst.
Marek neposunkoval. Iba hádzal rukami do strán. Kade - tade. A potom takisto, alebo úplne naopak. Deti mu nerozumeli, a my sme sa mu iba snažili porozumieť. Časom si človek zvykne na určitý slovník pojmov , slovných spojení, či osvojených fráz, vyjadrenia dieťaťa , ktorými si hľadá cestu k tomu, aby mu druhí porozumeli. Vyžaduje si to však veľmi veľa času a trpezlivosti z oboch strán. A úspech niekedy nemôžeme nazvať úspechom, pretože dieťa príde do iného kolektívu a začína sa odznova .
Rozhodla som sa pre posunky. Zapojila som celú triedu . Nasadli sme si spolu s Marekom na kolotoč , kde hrá hudba, ale my nemôžeme kričať. Nemôžeme rozprávať , pretože aj tak by nám nikto nerozumel . Môžeme iba posunkovať.
Posunkovú reč sme mávali jedenkrát , alebo niekedy dvakrát do týždňa . Deti to bavilo, a mňa bavilo sa na ne pozerať aké sú pri tom šťastné . Veľmi veľa sme sa nasmiali . Učili sme sa vnímať navzájom jeden druhého trošku inak. A myslím , že o trošku inak začali deti vnímať aj Mareka. Učili sa empatii a ja som sa učila spolu s nimi. Nebola som ich učiteľkou posunkovej reči, ale som bola ich spolužiačkou. Učili sme sa navzájom jeden od druhého.
Spoločne sme prešli prstovou abecedou až k zámenám . Po zámenách opäť prstová abeceda , ktorú sme zatiaľ zabudli , a dookola. Až sme sa dostali k posunkom
„ rodina ."
„ Posunok mama je asi preto taký jednoduchý , aby sa ho naučilo každé nepočujúce, nedoslýchavé, alebo nehovoriace dieťa, ešte oveľa skôr ako ktorýkoľvek iný posunok ."
Hneď sme sa ho naučili. A Marek vždy keď jeho mamka poobede prišla, už ju neoslovoval žiadnym zvukom , ani hatlajúcimi hláskami , ktoré sa nedali dešifrovať,...ale ukazovákom si poklepkal po nose.
Veľa zámen , číslic , či farieb deti už pozabúdali, ale posunok mamy si pamätá každé z nich.
Marekova mamka sa išla stať trojnásobnou mamkou...a verím tomu, že pre každé svoje dieťa mala ukryté pod šatami takéto špeciálne srdce s ušami.
Nestala sa. Zomrela. Včera večer . Aj so svojím zázračný srdcom, ktoré vedelo dešifrovať Marekovu reč.
„ Mamy by sa nemali nikdy strácať. Odchádzať a nevracať sa späť . Nikdy. "
Zomrela moja kamarátka a Marekova mama...so slzami som si včera opakovala tú hroznú správu, klepkajúc si ukazovákom o nos.
