„Prvý deň je najťažší..."
Malkáči prichádzali. Jeden po druhom, len s malým časovým odstupom a len s malým výškovým rozdielom. Pre prváčikov je prvý deň asi úplne najťažším dňom. Držiac sa pevne mocnej ruky dospeláka a svojho strachu, ktorého je až priveľa , otvárajú ťažké dvere nepoznaného.
Pamätám si na svoj prvý deň . Ružová volániková sukňa, z ktorej vyčnievala biela spodnička. Naschvál, bolo to tak vymyslené =) . A vrkoč, zopnutý obrovskou mašľou nabok, nad ľavým uchom najčastejšie. Neznášala som tieto nabok liznuté mašľové účesy. Mašle som mala tri : ružovú, červenú a bielu. Z toho strachu, ktorý som mala naložený v celej tej tvrdej kockatej taške, sa mi skoro až vyrovnávali moje kučeravé vlasy. Bála som sa,...a tak veľmi.
Na to, aby prváci mali radi školu, musí sa im v škole páčiť veľmi veľa vecí, ľudí a činností. Alebo aspoň väčšina z toho veľkého školského spektra.
Mali sme ťažký začiatok, ale ktoré začiatky také nie sú?
„Mamina ruka je najteplejšia, otcova najpevnejšia a ruka pani vychovávateľky najpriateľskejšia..."
Prišlo veľa rúk, veľa rôznych rúk s našimi drobcami prvý deň. Ruky otcov, mám aj pani vychovávateliek z detského domova.
Ruky pevné , teplé aj tie priateľsky záchranné.
A aj tak, napriek tým stiskom a pevným zopätiam, bol plač. Očakávaný plač, patriaci malým prváčikom.
Adam : „ Pre mňa aj tak príde mama ! Príde a potom Vám všetkým ukáže, veď
počkajte ! "
Zúfalo vzlykal a vyhrážal sa Adam. Adam, ktorý prišiel ruka v ruke s práve tou, priateľsky - záchrannou dlaňou pani vychovávateľky.
Zúfalé pokusy privolať mamu. Mamu, ktorá odišla a znova prišla. Postískala, pobozkala, požehnala. Požehnala dni, ktoré Adamko strávi bez nej. V myšlienkach, predstavách a túžbach, byť práve s ňou.
Adamko má veľmi zamotaný vzťah so svojou mamou. On má vo všetkom však úplne jasno. Horšie je na tom práve ona. Nevie, či chce byť s ním , alebo bez neho. Či sa chce s ním smiať, plakať, prichystávať mu desiaty a počúvať jeho príbehy zo školskej prváckej lavice, chodievať s ním na zmrzlinu a pripomínať mu neustále, že zuby sa umývajú ráno aj večer. Kupovať mu hračky a darovávať lásku.
Odložila si ho. Už po toľký krát . Do detského domova. Raz do jedného, potom do iného, a opäť iného.
Smutný príbeh, smutného chlapca.
„ Mama príde a zachráni ma...od všetkého, čo nechcem robiť..."
Ťažko sa sústredí na niečo, keď To niečo , nie je ani zďaleka také dôležité a silné , ako sú naše túžby a predstavy, ktoré práve krúžia v našich myšlienkach.
Adamko mamu spomínal každý deň, od pondelka až do piatku, od začiatku až po koniec, školského vyučovania. Niekoľkokrát. A najmä, keď pocítil potrebu byť chránený , ešte viac ako inokedy. Chránený pred povinnosťami, úlohami, hádkami, či chvíľkovými žabo-myšími vojnami so svojimi spolužiakmi .
Volal, kričal. Zúfalo aj zúrivo.
Myslím si, že nie preto, že by sa v škole necítil dobre, skôr si myslím, že pre to, aby o tomto všetkom , novom mohol niekomu porozprávať. Niekomu...a najlepšie mame.
„ Keď sľuby berie vietor na svoje krídla..."
Prichádzala, odchádzala, neukázala sa dlhší čas a opäť prišla. Na chvíľku, poobedie, okamžik. Rozlúčka bola zrejme vždy viazaná sľubom. „ Prídem. Zajtra. Pozajtra."
Veľakrát sa však stalo, že tieto sľuby zobral vietor na svoje krídla oveľa skôr ako sa stihli vyplniť. Načo tie sľuby? Neprišla. Opäť. Ani dnes, ani včera, tak ako povedala.
„Niekedy máme asi málo kameňov...a náš smútok zostáva v nás ..."
Vracali sme sa z prechádzky . Boli sme pozrieť s drobcami vlakovú stanicu a vlak, ktorý si iba málokedy necháme, v túto presne presnú hodinu ujsť.
Stihli sme, našťastie. Predsa sú to ešte len deti, často si pomyslím, keď sa nepozorovane zapozerám do ich rozosmiatych tvárí, keď vidia prichádzajúci vlak. Skáču, pištia, radujú sa a smejú. Ako deti. Nevinné deti, často vinných rodičov, a aj nás dospelákov.
Adam bol od rána akýsi podráždený, prchký a neobsedný. Púšťal sa do bitiek a konfliktov, z ktorých vždy vychádzal s krikom a plačom. Svoju dušu mal rozladenú, nahnevanú a hlavne smutnú .
Chodníkom sme sa od stanice približovali k našej škole, teda k nášmu internátu, kde sa teraz učíme. Zrazu si Adamko čupol a odmietal úplne všetko a všetkých. Kričal, že nikam nejde, že si máme robiť čo chceme, a opäť to všetko končil tým, že pre neho si mama aj tak príde. Keď sme videli, že príkazy, zákazy, či prehovárania na teplý obed, ktorý nás už čakal v jedálni, neboli vôbec úspešné , upustili sme od nich veľmi rýchlo.
Periférne sme sledovali každý jeho pohyb. Veľmi tajne a veľmi nenápadne. Vykrikoval po nás ešte všeličo, čomu ani sám asi nemohol rozumieť, lebo spustil spŕšku slov idúcich za sebou kozmickou rýchlosťou.
S niečím v sebe pracoval a bojoval. Zrejme ho napadla nejaká myšlienka, alebo predstava, ktorá ho dokázala takto rozhádzať a rozladiť.
Po nejakom čase, dosť dlhom...sme počuli za sebou dupot, akoby dvadsiatych nôh. A bol to len on sám, Adamko. Nôžky mu prepletali, asi do rytmu jeho srdca.
Obzrela som sa a on sa mi hodil do náručia.
Adam : „ Ja sa asi hodím na koľajnice, nech mi odbije hlavu. Mama včera neprišla ako vravela a ani nepríde. Určite. Tak, nech ma zrazí ten vlak. "
A ja som si v tom momente rozšifrovala tú myšlienku, ktorá mu zabrzdila pred chvíľou nohy a zároveň spustila spŕšku nezmyselných pokrikov, vyhrážok a gest. Možno by to niekto zobral ako čistú manipuláciu , z jeho strany, ale ja si myslím , že týmto svojim správaním kričal o pomoc. O pomoc vytrhnúť ho z tejto agónie smútku čakania, nesplnených sľubov a nádejí. Pre deti sú sľuby a ich napĺňanie obzvlášť dôležité.
Srdce sa mi pri ňom rozplakalo, ale očiam som to prísne zakázala. Vedela som, že by zneistel ešte viac.
Keby sa dalo, požičala by som mu moju mamku. Ona by pre neho určite prišla.
