Ako vyzerá takáto plavba v bežný školský deň?
Ráno prichádza Adamko väčšinou dobre naladený a usmiaty. Pekne pracuje, číta aj počíta. Veľmi rada sa na neho pozerám , ako sa teší zo svojej práce, z pekného písma, správne vypočítaného príkladu, či z toho , že pomohol s niečím niekomu. Mne, spolužiakovi, kamarátovi. Rada sa na neho pozerám, keď vidím , akú má radosť on sám zo seba.
Netrvá to však dlho. A niekedy dokonca ešte oveľa oveľa kratšie , akoby sme si vôbec želali a očakávali. Zaradí jednotku , ktorá je spúšťačom všetkého pre neho nepochopeného, neistého, všetkého, čoho sa obáva a čo mu kradne jeho úsmevy, pokojné a spokojné chvíľky v školskej lavici .
„Ja sa zabijééém . Nenávidím sa. Som odporný , odporný, odporný. A Vy takisto. Vy všetci. Nenávidím Vás, nenávidím ľudí. Prečo mama neprišla? Ona príde. Určite príde. Nechodí, pretože som odporný. Určite preto. Ona príde. Príde, príde, príde a zoberie ma. Ona chce byť so mnou. Chce. Alebo sa zabijem. Som odporný a nenávidím aj Vás. Mama príde ....." často ukončieva svoj nervový nekontrolovaný amok zúrivosti a zúfalstva. Smútku, sĺz a beznádeje.
Skoro vždy ukončuje svoj monológ vetou : „ Mama príde..." A my už vieme, že opäť raz, na víkend domov neprišla. Neprišla. Opäť neprišla. Už po toľký krát.
Tento pohľad na zúfalého Adamka neznášam. Naozaj neznášam. V tej chvíli na mňa nemilosrdne dýchne moja bezradnosť a zúfalstvo, ktoré ukrývam pod kučeravé neposlušné vlasy. V tej chvíli nepomáha nič...objatia, neobjatia, krik, ani ticho. Nič.
Uvedomujem si , že bez rodinného zázemia, pokojného a láskavého pohladenia mamy, na ktorú si za tých pár dní, týždňov , mesiacov, zvykol viac ako dosť (na mamky sa predsa len dobre zvyká)...bez maminých zbraní , sme my všetci ,svojím spôsobom úplne bezbranní. Môžeme robiť všetko, čo je v našich silách, pevnej vôli , či ukryté v našom srdci....pokiaľ nebude mať Adamko správne usporiadané puzzle svojho srdiečka v sebe, na ktoré má legendu iba on a ešte zopár najbližších blízkych,...dovtedy nebude mať usporiadané ani svoje dni. Pokojne a spokojne.
Koľko sily má v sebe mama. Dokáže meniť svet cez jeho najmenšie čiatočky....svoje deti.
Deň vysvedčenia
Veľký deň pre malých prípravkárov. Deň plný očakávania, čo sa bude diať ... a čo to také Vysvedčenie vlastne znamená. Chlapci po jednom prichádzali a keď im pani učiteľka odovzdala vysvedčenia, každého som si ešte posadila k sebe na kolená , aby sme sa spoločne potešili všetkému tomu peknému, čo na vysvedčení bolo napísané. Tešili , tlieskali, skákali a smiali sme sa....bolo to veľmi veselé, a aj som chcela aby to také bolo. Presne také. Aby sa tešili zo seba a zo svojich kamarátov. Tešili z toho, že máme jeden druhého, tešili, že máme niekoho , s ktorým sa môžeme smiať .
Prišiel Adamko. Sadol si mi na kolená, podal smutne vysvedčenie. A chlapci už čakali, ako sa začne tešiť a tlieskať,...takisto ako oni, po mojom prečítaní známok. Adamko začal veľmi plakať. Jeho plač, rozplakával aj moje srdce. Plakal a nedal sa nejakú chvíľu vôbec utíšiť. Plakal, vzlykal....napriek krásnym jednotkám na bielom papieri.
„Adamkoo....čo? Hm? Čo sa stalo? To je nádherné vysvedčenie....Tešíš sa? Prečo Ti prišlo smutno? " , hľadala som tie najsprávnejšie otázky, a ani pri jednej som nemala pocit, že som vybrala tú správnu...
„ A keď je také pekné, prečo si ho mama nechce prísť pozrieť? Ja chcem , aby ho videla aj moja mama...aby bola doma ..."
Mlčala. Objala. Mlčala. Objala...a až po dosť dlhej chvíli sa moje ústa odhodlali na nejaké slovo.
