„ Ani snad nevíš jakým darem smíš být. Co když někdo nablízku zrovna teď, potřebuje uslyšet třeba jen jediné slovo Tvé..."
...a to slovo prišlo. Predavač v novinovom stánku bol tým človekom, ktorý ukradol všetku tú zeleň, všetky kvety, všetky narcisy. A poukladal ich na svoje noviny a časopisy.
„ Dobrý deň."
„ Dobrý deň aj Vám, čo Vám dám? "
„ Plus 7 dní a SME, poprosím. "
„ Nech sa Vám páči, ešte niečo si vyberiete? "
„ Nie , ďakujem. Dovidenia."
„ Tak už mi nezostáva nič iné, len zapriať Vám krásny deň. Majte sa pekne . "
Zakončil úprimným úsmevom. A mne sa v tej chvíli zazdalo, akoby som neodchádzala z novinového stánku , ale z kvetinárstva. Toľko radosti a úsmevov v jedinom stánku. Asi najviac z celého „veľkolepého" onkologického komplexu, ktorý mal legendu v šípkach a navigačných tabuliach : „Oddelenie leukemických ochorení " , „ Patológia " , „ Rádioaktívne stredisko "... a ešte veľa veľa, ale nie však oveľa povzbudivejších smerovaní.
Stačili tri vety „ kvetinára" novín a rozkvitli aspoň na chvíľu narcisy nádeje. Iného človeka si v tom stánku ani neviem predstaviť.
„... spatřit na malý okamžik Tvuj úsměv..."
Kiežby som ho mala dosť. Dosť a dostatočne priebojných, aby dokázali otepliť dušu našej milej. Priebojné, nebojácne úsmevy a silné slová , ktoré by presviedčali všetkých nás , že všetko opäť raz a znova...bude v poriadku.
Vstúpili sme do dverí, ohlásení ako návšteva. Vydezinfikované ruky prípravkom spred dverí a s rúškami na ústach, aby žiadny z mini maličkých vírusov nemal šancu prekročiť ani na kúsok od nás k nej, do jej blízkosti. Aj keď sme boli zdravé, bez chorobných symptómov chrípky, či nádchy,...všetko je relatívne a človek ani sám nevie, čoho všetkého je prenášačom. Mohol by ju zabiť, čo i len najmenší, ale zákerný vírus, keďže leukocyty sa už pohybovali niekde v úzkom intervale ( 500-600) . Báli sme sa ju aj pobozkať, či objať pri príchode, aj keď najradšej by sme ju držali a nepúšťali po celý ten čas, len aby sme ona aj my, ešte hlbšie precítili chvíľu prítomnosti , spolupatričnosti , či nádeji v tej krutej atmosfére prevoňanej agóniou a smútkom.
Nenašli sme ju na izbe. Nenašli sme ju v sprievode sestričky. Našli sme ju po trištvrte hodine, či hodine, ako úplne sama blúdi a prechádza z dverí do dverí, po vyšetreniach . S imunitou, ktorá sa drží na vlásku, na tenkom ľade hrúbky 600 záchranárov...leukocytov.
Sestričky bez mimiky, posielali nás tam a tam...a zas späť a my zúfalé hľadali sme po smutných chodbách onkológie skoro všetkých typov, červený župan a hnedé , ešte bohaté vlasy.
Kiežby Pánboh zoslal do týchto chodieb svojich anjelov strážnych, ktorí by boli krásne bieli, pokojní a usmievaví. Určite by dokázali rozžiariť duše a izby ľudí , ktorí bojujú...tu, v navigačnej tabuľke : „ Oddelenie leukemických ochorení- lôžková časť ." A potom by sa títo anjeli mohli presunúť aj o poschodie vyššie, či nižšie...proste, kde by ich práve potrebovali.
Boli by anjeli v bielom. Boli by anjeli v zdravotníckej rovnošate, anjeli namiesto personálu, ktorý trieska dverami izby, keď ide vymeniť chemoterapeutickú fľaštičku, či infúziu. Namiesto personálu, ktorý sme tam videli, bez gest, mimiky a ochoty spolupodieľať sa na osude chorých, čo i len jedinou vetou: „ Ako sa dnes cítite? "
Slabšie povahy pochováva takýto personál už zaživa. Keby si aspoň ten „kvetinár " novín z prízemia vybavil aspoň raz za dva dni na každom poschodí návštevné hodiny. Keby. Bolo by jasnejšie a slnečnejšie na týchto chodbách.
„ ...ucítit ve své ruce Tvuj dotek ..."
Bolo by veľmi dobré , keby sa mi nechveli. Moje ruky , moje srdce. Aby boli pevné a netriasli sa strachom a neistotou. Je však až nesmierne ťažké udržať svoje ruky v pokoji, keď ich srdce rozochvieva . Keď ich srdce mýli a robí nepokojnými.
A možno chceme od seba niekedy až priveľa. Čakáme, že naše srdce bude nezávislé od rúk a ostatných častí tela, a naopak. Nie sme stroje ani roboty, a dokonca ani pantomimický personál zo spomínanej onkológie. Možno zlyhávame, ale priznávame...a práve v tomto priznaní sa pokúšame stúpať po našich ďalších a ďalších schodíkoch života .
„ ...ani snad nevíš, že je i v Tvé moci, říci slovo jen...aby ten druhý byl uzdraven."
...keby sme tých čarovných slov mali vždy nekonečne nekonečne veľa.
( Použitá báseň : František Trlík : Ani snad nevíš )
