Keď som otvorila dvere nikdy som jej nepovedala ako som sa tešila. Škoda, že som to neurobila. A škoda, že už to ani nikdy nebudem môcť urobiť. Odišla mi. Navždy. A domov sa už vôbec neteším. Stratila som ju aj domov. A naraz.
Po nejakom čase, som opätovne dnes pocítila tú radosť z blížiaceho sa známeho a poznaného. Aj keď som nešla domov, ale išla som k starkej. Predvianočný začiatok upratovania už začína. Išla som však o niečo opatrnejšie, chválabohu. Chválabohu mi zostali mamkine slová stále v mojich myšlienkach : „ Dávaj si pozor a neleť ako bláznivá. Chcem aby si sa mi vrátila zdravá."
Pocit blížiaceho domova je nádherný. Keď som ešte počas cesty, spoza stromov nakúkala na Banskoštiavnickú kalváriu, vysvietené mesto ,Nový zámok, ktorý v tme vždy svietil ako neónová raketa. Objatie, ktoré človek pociťuje, keď hľadí do vysvietených okien svojho domu či bytu... a vie, že ho tam niekto čaká.
Dnes večer po predvianočnom umývaní okien mi písala na mail naša nepočujúca žiačka zo školy:
„ Kristínka, prosím pomôž mi. Ja nechcem domov. Pomôž prosím. Mama zúri, na Vianoce ma chce zobrať domov, ale ja chcem zostať v domove. Doma je neporiadok, alkohol a krik. Ak môžeš, pomôž mi. "
Toto dievča nikdy nezažilo pocit šťastia z blížiaceho sa domova. Keď sa vyposunkuje „ domov ", kde vyrastalo, pokiaľ nebolo zobrané do detského domova....okamžite odpovie posunkom „ nechcem ", alebo „ nezáujem ."
Čo je horšie, alebo lepšie? Nikdy tento pocit nezažiť, alebo zažiť a stratiť...
