Kučeravé detstvo kučeravej hlavy...
Malá, kučeravá, najmenšia z našej detskej partie. Nie, žiadna partia. Banda sme boli. So svojimi pravidlami, lukmi a šípmi, trestami aj odmenami, pieskovými koláčmi , haraburdami zo smetiska, z ktorých sa dal zosnovať celkom dobrý podnikateľský plán obchodovania. Až teraz po čase vidím, koľko skutočného bohatstva mali vo svojich trezoroch tieto naše haraburdové obchody, plné kelímkov zo smotán, prázdnych umelých pohárov, či bazových metiel.
Koľko všelijakých nástrah a nebezpečenstiev si ukrýva vo svojich tajných skrýšach, náš život , naše detstvo. A dieťa zbláznené do svojich plánov a snov ,vykreslených farbičkami fantázie, púšťa sa niekedy rýchlou diaľnicou na svojej staručkej BMX-ke priamo do nich. Našťastie, že máme mamky. Niekde na krajnici. Vždy tam sú. Aj keď je búrka a dážď. Stoja tam a upozorňujú na nebezpečné úseky a výmoly ciest. Vždy ochotné stáť v čase i nečase. Tam, tu,...pri nás.
Mamky majú totiž zvláštnu nikde nekončiacu trpezlivosť.
Škola, internáty,...odchody a príchody...
Pobalenie, nabalenie, prichystanie a všetko dookola. Už po toľký krát, už po toľko rokov. Večné lúčenia a večné príchody. Každé z týchto lúčení vždy odnášalo v ruksaku zopár zaváranín, dobrôt a všakovakých špecialít na ktoré vedia iba mamky recept. Varia vždy najlepšie. Alebo skoro najlepšie. Iba so starými mamami sa občas delia o prvenstvo. Vedia, že do segedínskeho gulášu sa dáva papriky tak odoka, do zeleninovej polievky tiež len tak približne a akurát a o koláčoch už radšej ani nepíšem . Majú všetko v oku, a to ich oko sa až záhadne zhoduje s našimi chuťovými pohárikmi.
Mamky sú veľmi dobré kuchárky a pekárky.
Chrípka, nádcha, horúčky a boľavé srdiečko...
Nikdy nechýbala. Ani pri jednom symptóme týchto a iných ochorení. Vysoké horúčky, triaška a zimnica, ktorá podozrivým spôsobom ešte viac ohrievala mamkine srdce. Varila čaj, krájala ovocie, prikladala obklady. A tie jej nekonečné otázky : „ Už je Ti lepšie ? " , ma vtedy tak strašne znervózňovali. Hlúpa puberťáčka. Dnes ich už chápem. A chýbala by mi čo i len jedna, z vtedy tak „ zbytočných" otázok. Veľmi veľa sily majú v sebe mamky. Nekonečnej sily, ktorá sa im zázračne, ktovie kde a čím dobíja. Dokážu bojovať aj s naoko neprekonateľnou prekážkou, keď vidia a cítia zmysel a význam svojho boja.
Mamky sú silné a statočné.
Keby som mala aspoň 10% zo srdca mamy, nosila by som v sebe nekonečný poklad. Nepredajný, nevymeniteľný a najvzácnejší. Neviem, ako môžu naše mamky toľko vedieť, toľko predvídať, toľko cítiť a vycítiť.
Majú srdcia z nerozbitného krištáľu , do ktorého sa zmestí hneď niekoľko detí naraz a predsa sa nerozbije. A predsa sa nevytvoria žiadne ryhy ani náznaky puknutia.
Ďakujem Ti mami. Ďakujem všetkým mamkám, ktoré by sa veľmi ľahko našli v každom riadku či medziriadku týchto viet.
Neviem, čo Ti dnes dať. Neviem, čo by sa aspoň tými desiatimi percentami priblížilo k tomu všetkému, čo si mi dala Ty.
