Hm, ako to bolo už dávno. Mala som vtedy deväť rokov. Aj keď som kŕčovito hľadela do poľa mojich čierno - bielych nepriateľov ( klávesy, nikdy nič neporadili...nedalo sa na ne vôbec spoľahnúť ) , aj napriek môjmu strachu a neistote, vždy som cítila ich prítomnosť. Vedela som, že aj keby som sa miliónkrát pomýlila, aj tak by sa im to páčilo. Takto vyzerá subjektívna kritika :)
Dnes bol u nás v Špeciálnej škole Deň matiek. Nádherne nacvičený program, ktorý bolo počuť aj za brány školy. Či mal dosah a prišiel až k srdciam matiek, to neviem, lebo neviem v akej vzdialenosti boli od našej školy.
Deň matiek bez matiek. Ako aj po minulé roky. Z približne 35 detí sa prišlo pozrieť na svojich hercov, tanečnice, moderátorov, recitátorov a spevákov ... asi štyri, alebo možno päť, maximálne však šesť mám. Priama úmera nepustí. Keby neboli pozvaní malí škôlkári a nejaký bývalý personál , bolo by obecenstvo drevených stoličiek. Ako v tých mojich predstavách, presne takisto.
Krásny úvod skrižoval moje myšlienky. Napísal ho jeden žiak.
„ Ako spoznať mamu? Mama sa vyznačuje a sama prezrádza veľkým úsmevom. Deti okolo nej môžu iba tak pobehovať , alebo sa jej môžu držať za ruku. Mama aj napriek tomu, že má iba dve ruky, väčšinou nosieva štyri až päť tašiek, a keď sa jej chce ešte najmenšie dieťa chytiť za ruku, vždy si nájde aspoň jeden prst pre neho. Áno, ako som vravel....mama má naozaj len dve ruky. Keď taká mama príde domov, dokáže teda robiť divy. Postaví si vodu na polievku, no zatiaľ si už rozkladá dosku na žehlenie , práčka začína prať a mama už končí s utieraním tanierov, čo umyla pred chvíľou. Mama sa vie rozštvrtiť na niekoľko mám, z ktorých každá robí niečo iné..."
A čo robia tie mamy dnes? Teraz? V tejto chvíli? Keď ich deti im chcú za všetko poďakovať? Dala som si otázku počas temperamentného latino - tanca.
Niektoré deti boli smutné, no bolo ich málo. Tie ostatné boli zvyknuté. Veď aj pred rokom aj pred pred rokom to tak bolo. Neprišli, hoci ich pozývali a mali miesto. Tie drevené stoličky. Neprišli, hoci bolo v ten deň tak krásne. Svietilo slnko a vietor niekedy príjemne odfukoval tie najviac páliace slnečné lúče. Neprišli ani teraz ani minule ani predtým, hoci ich deti sú také šikovné. Možno im to chceli ukázať, pochváliť sa. Neprišli, hoci vedeli, že vždy vo svojom srdiečku ich tie deti stále čakajú. Neprišli, hoci sa vedia rozštvrtiť a robiť viaceré činnosti naraz. Aký program mamy, mohol predbehnúť tento ich?
Chcela , tak silne som chcela byť naivná...aspoň trošku, na chvíľu. Aby som si mohla myslieť, že zrejme mamám niečo do toho na poslednú chvíľu prišlo (stále však verím, že niektorým určite ). No môj pokus odtrhnúť si kúsok naivity odniekadiaľ bol zašliapnutý realitou.
Tackajúce sa dve mamy, 200 metrov od školy tentoraz neniesli tašky , igelitky ani nič podobné. Niesli si iba svoje fľašky. A dokonca ani deti okolo nich nepobehovali...
..... takéto mamy sú pre nás veľmi ťažko rozpoznateľné.....
