Pekári a pekárky neboli dostatočne trpezliví a tak koláče tesne po dopečení rozkopali. Keď sa im iba trošku nepozdávali. Rozkopali. Nerozhrnuli rukou, ale rozkopali nohou, až z koláčov zostali iba zelené listy a ovädnuté smutné margarétky zmiešané s kopou piesku. Mohli nám tie koláče predsa len ponúknuť, možno by ich potešilo, povzbudilo a rozosmialo, že nám chutia aj také. Nie úplne perfektné. A na poslednú chvíľu by do nich vdýchli úsmev plný lásky. Možno.
Pri každom menšom nezdare pri svojej práci, obviňovali mamu, otca, susedného pekára, či stavbára hradu, že to on je na chybe, že neustále drgá, kradne formičky a lezie im na nervy... a že je tam aj veľa detí... a oni tam chcú byť samé !!!!!
Nespokojnosť, krik a nervozita takýchto pekárov spôsobila, že piesok sa stával ešte sypkejším. Boli v ňom póry a fúgy, ktoré sa ťažko dali zlepiť. Dokonca ani skutočné vajce by to nedokázalo. A pritom stačilo do nich pridať iba 2500 g lásky, 1700 g trpezlivosti a asi 3 dcl vody.
Neboli to dobrí pekári. Boli nervózni, stále kričali, hádzali formičkami a rozkopávali svoje dobroty. Boli nespokojní sami so sebou a so všetkými navôkol. Ich mamky si zrejme mysleli, že problém je vo formičkách, lebo im niekedy a niekoľkokrát opakovali : „ Neboj, pôjdeme kúpiť ešte aj iné formičky ."
Mamky asi stratili, alebo vytrhli z kuchárskej knihy stranu s receptom „ Pieskové ovocné koláče. "
Pravdaže, boli tam aj dobrí pekári,...no bolo ich málo a tak ich koláče sme veľmi rýchlo pojedli...
