Aké zázračné krídla mala táto Včielka. Otcove ruky. Nevedela sama chodiť a ani lietať, bola trošku poranená. A jej nôžky ju neposlúchali od narodenia.
Áno, ešte stále píšem o karnevale v klubovni Margarétky ( združenie pre deti so zdravotným a telesným postihnutím ) . Aký formálny opis. Oveľa radšej používam ten svoj : „ Združenie o niečo zdatnejších detí ako sme niekedy my, dospeláci ."
Po pestrofarebnej prehliadke účinkujúcich, keď si Zoro trošku sadol na oddych, prisadol si k nemu vojak. Nemý vojak, a to nie iba v službe, ale aj v civile nemý. Bol to Paľko, s ktorým som sa začínala v škole učiť posunkovú reč. Hneď som ho spoznala, aj keď bol dobre zamaskovaný. To sa musí uznať.
Zámerne som si chcela vypočuť aspoň časť ich rozhovoru. Vojak otváral ústa, no jeho hlas nemal v sebe takú silu , aby pretlačil , alebo aspoň posunul mantinely jeho postihnutia. Čakala som , ako sa Zoro a jeho výbušnosť popasuje s vojakovým tajuplným hlasom. „ Paľo, prestaň !!! Nič Ti nerozumiem. No čo habkáš ??!! " A bolo to vyriešené . Zoro to povedal jedným dychom.
Vybehla som zo zákopov vojakovi na pomoc. Nič som nikomu nevyčítala. Ani Zorov tón v hlase, ani slová, ktoré som si u neho ani nepredstavovala inak poukladané. Bol to predsa nemilosrdný Zoro ( v civile Stanko s trochu šikmejšími očami, nižšou postavou a ostrými odpoveďami, príznačnými pre Downistov ) .
Bol to krásne rozprávkový čas, strávený s týmito maskami, ktoré mali srdcia na dlani.
Chvíle radosti a šťastia. Chvíle, keď si človek uvedomil, že Princezná nestratila zázračne žiariacu hviezdu, ale že si ju prilepila na iné miesto...na srdce. A preto sme ju nemohli vidieť, iba cítiť jej vyžarujúce teplo.
Chvíle úcty pred Včielkinými krídlami , ktoré ani na okamih neoťaželi, aby mohla Včielka lietať pomedzi kvety.
Chvíle, ktoré si kradli tiché myšlienky srdca pri pohľade na smejúcu sa vranu na vozíku, ktorá bola každú chvíľu na inom mieste.
A chvíle, plné pokory a obdivu pred týmito deťmi, ktoré by svoje srdcia nikdy nedokázali dostatočne zamaskovať.
