Keď nás opúšťa deň a prichádza noc, tešíme sa na odpočinok, možno s úlomkami zvedavosti na nasledujúci deň, možno s plnou hlavou myšlienok priviazaných na povrázky šťastia, spokojnosti a radosti, alebo smútku a zúfalstva.
Pekná sínusoida našich dní. A my ľudia , tak zraniteľní a krehkí, zabúdame dýchať. Sme ochotní pre svoje povinnosti zriekať sa svojich snov , a pre pokusy o ich splnenie, máme vždy po ruke až neobvykle veľa zbabelosti a všakovakých dôvodov, ako od nich utiecť.
Aj napriek tomu, že nás tak priťahujú, nemáme na svoje sny čas a veľakrát ani vieru v samých seba....a v skutočnosť, že sa nám, s našou pomocou, môžu aj splniť.
Mami, ďakujem. Ty si ma o mojich snoch neustále presviedčala. Učila si ma, že je dobré, si plniť sny...ísť za tým, čo skutočne chcem. Stále si mi verila, aj keď ja som už strácala nádej.
Ďakujem za posunky, pri ktorých si mi držala vždy palce, pri každej skúške, či osvedčení na konci kurzu. Dávam si prihlášku na certifikát , mami...tak ako som to chcela,...a Tebe sľúbila.
Ďakujem Ti za články na tomto blogu, ktoré mali vždy pre Teba zmysel si čítať. Vďaka, že si im pridávala nejakú hodnotu,...niekedy možno aj takú mamkovsky megalománsku, až nereálnu...plnú hrdosti.
Moja verná kamarátka, čitateľka, pomoc a opora.
Moja mami, v mojich snoch sa mi vraciaš späť, a práve tým sú moje prebúdzania a rána ťažšie,...keď zistím, že Ťa už nemôžem objať.
Položiť lístok na stôl, s úvodným „ Ahoj mami, opäť nestíham,..." a koncovým, „ ... veď vieš, že Ťa aj tak ľúbim..."
Stále som na tieto lístky nemala čas. Vždy som niekde „musela" utekať, pobehnúť, bežať. Baliť, vybaľovať, tankovať a rozmýšľať.
Až mi z tej rýchlosti zastal čas. A ja teraz tak túžim ,opäť napísať Ti ,aspoň sto papierikov s textom : „ Vráť sa mi mami,...veľmi mi chýbaš,....a nezabúdaj, že Ťa ľúbim...,"
Tvoja Kristínočka :)
