„ Našej milovanej mamičke, starej mamičke , babičke a prababičke chceme popriať najviac zdravíčka, lebo je vzácne..."
číta pani redaktorka z listu oslávencom. Milé, že si spomenuli, aj takýmto spôsobom a aj to, že na prvé miesto posadili zdravie. Každopádne bez zdravia sme ohraničení už iba svojimi túžbami a snami, ktoré sa nám pre bolesti v chrbte, bolesti pri chôdzi, problémy so vstávaním a zaspávaním...nedajú naplniť. A tak nám veľakrát zostáva už iba modliť sa. K Bohu, k osudu, k sebe. Podľa toho, kto komu a čomu verí a kde má ukrytého toho svojho Boha.
„ ...veľa šťastia, lebo je krásne..."
Pokračuje spŕška slov a prianí od milujúcich blízkych, najbližších príbuzných jubilujúcej 80 ročnej starenky. Pekne poukladané písmená , slová , vety do celku. Do tak láskyplného celku, až starenku tento celok musel rozplakať. A ešte stále prianie nekončilo, naopak práve sa začínalo.
„ ...lásku, radosť a spokojnosť s každým novým zajtrajškom , maličkosťami aj veľkými zázrakmi, ktoré skrížia Tvoju cestu..."
Rýmy sa už pretrhávali a prianie bolo dopĺňané voľným štýlom, voľnými slovami.
„ ...mamička vďaka za tie roky, za to, že si vždy stála pri nás, za nás všetkých, za Tvoje pracovité ruky, ktorými ste spolu s otcom obrábali okolo domu veľké polia, len aby sme sa my mali dobre . Aj keď my sme teraz roztrúsení , spomíname si na Vás v tento Váš krásny deň..."
Blahoželanie nemalo bodky a pani redaktorka sa nadychovala už po niekoľkýkrát , aby mohla bez väčšej prestávky dokončiť vodopád všetkého napísaného...udalostí, spomienok, prianí a rýmov, ktoré boli vsúvané niekedy tak jemne nenápadne a inokedy nepríjemne krikľavo a vtieravo.
List sa už pomaly ukončoval , hlas pani redaktorky sa stlmoval a klesal, ako keď sa ukončujú vety a súvetia. Na záver sa v liste ešte pospomínali vnúčatá a pravnúčatá, ktoré si kráčajú svojim životom. Asi ako najlepšie vedia a chcú.
„ ...drahá naša, všetci Ťa vrúcne objímame a bozkávame..."
A nasledoval menný zoznam zainteresovaných :
„...dcéry, synovia, netere, nevesty a zaťovia, ..... 15 vnúčat a 6 pravnúčatá babičku za všetkých bozkávajú ..."
Krásne, pomyslela som si. Pekná bodka za Všetkým tým dlhým, ale dojemným. No bodka prichádzala iba teraz...a bola ešte viac dojemná ako všetko poukladané pred ňou. Ako celý ten láskyplnný celok, priania, želania, spomienky...
„...k prianiu sa srdečne pripája aj kolektív spolubývajúcich starobinca , na ...ulici."
Už dlho som nepočula slovo starobinec. Skôr sa tento pojem už nahrádza humánnejším názvom Domov sociálnych služieb. Ale toto nebola jediná vec, ktorá ma zaskočila. Ani zďaleka.
Až teraz prišla bodka. Po tomto všetkom. Úplná bodka...a mohli začať hrať.
