Každú nedeľu sa tam stretávam s jedným párom staručkých manželov. Môžu mať asi tak osemdesiat a viac. On, opierajúc sa o lyžiarsku palicu podopiera svoju, už zábudlivú a poblúznenú manželku. Vždy milovanú. Nežne ju berie za ruku a vedie ju na miesto, z miesta, na sväté prijímanie a z neho. Keď sa pred kostolom šmýka, on ide pred ňou, aby si ju ochránil. A ona? Nespoznáva nikoho iba jeho. Usmieva sa, avšak nevie na koho. Nepozná priateľov, vidí iba tváre. Keď sa jej známi prihovárajú, iba sa usmeje. Zblúdená ovečka, ktorá však nestratila svojho pastiera. A ten ju nestráca z očí.
Pred dvomi týždňami, bolo po svätej omši obnovenie manželských zväzkov. Pastier a ovečka sedeli predo mnou. Pán farár vyzval manželské páry, aby predstúpili pred oltár a prišli si obnoviť svoje sľuby, ktoré si niekedy dávno, alebo nedávno dali. Sedela som tesne pri nich, keď si začali šepkať:
Pastier : „ Poď láska, idem Ti povedať ešte raz niečo, načo si už dávno
zabudla."
Ovečka : „ Kde ideme? "
Pastier : „ Idem sa Bohu poďakovať za to, že Ťa mám."
Ovečka : „ A kde ideme?"
Pastier: „ Len poď za mnou, ja Ťa budem viesť."
Najkrajší okamžik celého nedeľného dňa. Vďaka, že som si ho mohla vypočuť.
