„Teta Kristínka, Vy ste boli aj malé dieťa?" spýtal sa ma náš prváčik.
„Ale pravdaže, že som aj ja bola malá."
„A ako to potom,....že si Vás vôbec ako malé dieťa nepamätám?"
„Hmm...",hľadala som najvhodnejšiu odpoveď, ale predbehol ma otázkou.
„A koľko Vy máte vlastne rokov?"
„31."
„Ach Ježíííšikristeee!!!!!"
(Z.R.,7 rokov)
Náš prváčik sa pýtal na záchod a nevedel si spomenúť, že v škole sú pani učiteľky, nie ujovia a tety...pristúpil k pani učiteľke a hovorí :
" Hmm, pani moja zlatá...môžem ísť cikať?"
(P.T.,7 rokov)
Rozhovor mojej kolegynky s 21 ročnou žiačkou s Downovým syndrómom :
R.T. : „No Ty si ale poriadna škrata ! "
Kolegyňa: „No, Ty si najkrajšia na celom šírom svete..."
R.T.: Ďakujem pekne za pochvalu! "
(M.Z.,21 rokov)
Veľmi dôležitá otázka od nášho druháka:
„Kristínka, prosím Vás, neprišli by ste nám na záhradu pochytať mačky?Našim psom sa už nechce. Hm?? "
(K.L.,8 rokov)
„V slove "zobák" som prezatiaľ napísal na začiatku "k"...takže "kobák"....pretože som si nevedel spomenúť ako sa píše "z".....a písmeno "k" som vedel. Keď si spomeniem na "z",.....sľubujem, že to prepíšem. Tak sa nezlostite. "
(T.M.,9 rokov)
„Teta Kristínka, ja viem, že ma ľúbite....lebo na mňa niekedy kričíte. Medzi nami je určite láska, lebo niekedy sa navzájom priečime. Vy mne a ja Vám. "
(P.R., 9 rokov)
Dnes sa liečim doma, nie však od Vás....v pondelok sa už na Vás teším. Ste mojim spektrom smiechu a radosti, aj napriek tomu, že sa niekedy „priečime" jeden druhému.
