Zdalo by sa, že 27-ročný človek má v sebe poschovávané rozsiahle a nikde nekončiace zásoby sily a energie. Bez strachu a pevnej zemi sa púšťame do zložitých výziev a súbojov života. Cítime sa niekedy takí neohrozitelní , a keď aj príde nejaká rana všednosti, hráme sa, že nás nič nebolí. Simulujeme ako postrelená zver. Kľačíme na kolenách a z tvári nám vyžaruje úsmev a pocit, že nikdy sme sa lepšie necítili. Iba aby sme vyzerali nezraniteľní.
Nevieme si predstaviť, že ľudia by tu boli aj bez nás. Ale právom si to myslíme. Prečo by sa nás svet mal zriekať ... veď máme takú chuť a zdá sa , že nevyčerpateľný entuziazmus pre všetko nové. ( touto vetou nechcem diskriminovať žiadne vekové kategórie,... veď každý vek má svoje čaro )
A predsa....aj z nás sa niektorí začínajú učiť letu anjelov...
Jeho, možno už v tomto momente anjeli učia ako správne rozprestierať krídla . Snáď je dobrým žiakom.
A tým najlepším , čo v ľuďoch drieme , predstavuje nebu nás, pozemníkov bez krídel.
Mám strach. Aj Ty, čo to čítaš? Bojíš sa, že budeš musieť všetko opustiť? Alebo sa bojíš o ľudí s Tebou spätých? Čo by bolo s nimi, keby mali byť bez Teba? Alebo sa bojíš, že sa nenaučíš lietať?
Takéto otázky majú olovenú váhu na našu, naoko bezstarostnosť. Kameňujú voľnosť a linčujú radosť.
Nie, nemyslím na to. Vlastne sa snažím na to nemyslieť. No dnes, keď som dobicyklovala na jeden z najvyšších kopcov Banskej Štiavnice a srdce náhle začalo tĺcť akoby stotinovým rytmom,... áno v tomto momente, ako som si zapíjala rozochvenosť môjho srdca magnéziom , som si spomenula na Miškov status. Čo ak by sa nedalo ničím ukľudniť ?
Ale najmä, ak by niekto z mojich blízkych či vzdialených,... to je jedno...niekto ako tento chlapec, opäť raz nemal pri sebe možno magnéziový, možno iný elixír života ?
Dnes je Medzinárodný deň smútku, a ja som asi týmto blogom splnila všetky jeho kritériá . Ale nabudúce, aj keď nebude Medzinárodný deň radosti, sľubujem, že si nájdem milión dôvodov na radosť a úsmev. A potom Vám o tom napíšem :) .
