Aj keď môjmu anjelovi strážcovi , na sedadle spolujazca museli z tej rýchlosti poriadne viať jeho žlto - zlaté vlasy...našťastie som ho nevytratila. Bol so mnou až do konca.
Ktovie, či aj anjeli sa zčasu - načas boja. Niekedy. Občas.
Asi nie. Asi to nemajú povolené.
Ja som sa báť začala. Asi na 34tom kilometri od začiatku mojej euforickej cesty plnej nadšenia, radosti a neopatrnosti.
Dobre, že tak skoro som sa začala báť. A škoda, že nie ešte o pár kilometrov skôr. A najlepšie na začiatku.
Strach prestúpil do môjho auta zrejme z auta, ktoré som videla roztrieštené pri krajnici. Okolo ľudia...smutní, zúfalí. Vtedy, rozhodne to muselo byť vtedy.
Asi sa aj títo ľudia tiež na niečo, niekoho veľmi tešili. Tak veľmi, že rýchlosť na tachometri povytrácala ich anjelov strážnych. Snáď sú všetci zdraví teraz.
Z toho čo som videla, som dostala zaucho a začala som brzdiť. Našťastie. Brzdila som častejšie a častejšie.
Včera som si písala s kamarátom. Veľmi dobrým kamarátom. A takého dobrého kamaráta, mal šťastie mať aj on. Autonehoda. Včera. Stratil anjela strážneho a neprežil. Zomrel. Mladý,...bez ďalších a ďalších zajtrajškov.
Dostala som zaucho. Na druhé líce. Dodatočne. A dobre mi tak.
Tiež sa možno na niečo, alebo niekoho tešil. A nevedel sa dočkať.
Vždy je to smutné. Vždy je veľa sĺz v tých hrozných chvíľach,...keď sa naša radosť premieňa na nášho kata...
...sme tu, s anjelmi strážnymi, ktorí nemajú povolené sa báť. Bojme sa aj za nich. Na cestách aj necestách. Pre istotu. Pre nás a pre ľudí, ktorí na nás ... vždy niekde čakajú.
Buďme opatrní, možno aspoň pre to, aby sme sa stále mali na čo... a koho tešiť.
