Miško : „Tiáá, Tiáá,..."
„Počkaj," posunkom som odpovedala.
Miško patrí k najväčším hladošom našej školy. Zje všetko a najradšej všetko hneď. Možno preto, aby sa nemusel trápiť tým, kedy to zje a či bude mať dostatok času na jedlo, a čo ak mu to niekto zje skôr, ako si on rozmyslí, či ide, alebo nejde jesť ?! Veľa otázok, a načo sa nimi trápiť a hľadať odpovede.
Zjem všetko a hneď a mám pokoj.
Miško si aj desiatu väčšinou zje ešte pred vyučovaním.
Typickým znakom citovo deprimovaných, alebo vyprahnutých detí je, že si práve jedlom a uspokojovaním fyzických potrieb, zatláčajú veľké fúgy na duši. Vypálené bolestivé miesta na srdci. Chýbajúcu lásku z minulosti, chýbajúci cit z detstva.
Miško, je tým najsvetlejším prípadom. Prešiel si kadečím. Od biologickej rodiny k rodine domováckej, od jedného detského domova k druhému.
Jeho záchytná bója, bola stále posúvaná ďalej a ďalej na iné a iné miesto. Keď k nej doplával, stihol si vydýchnuť asi iba na tri výdychy a znova ju strácal.
Miša mám rada, aj keď je to čert s rohami po celej hlave.
Deťom zvykne veľmi ubližovať, berie im desiaty, bije sa a provokuje veľakrát všetko a všetkých navôkol.
Podľa mňa nevie nájsť spôsob, ako s ostatnými vychádzať a mať s nimi kamarátsky vzťah. Hľadá cestu, ktorú niekedy aj nájde, ale veľmi rýchlo sa z nej šmykne.
„Tiááá....", nemohol sa dočkať, kým vyprevadím z triedy naše zábudky, čo všetko zabúdajú.
„Áno, Miško?", konečne sa dočkal mojej pozornosti.
„Pamätáš si, keď Ty mi dala lízatko, keď v triede bolo oslava?", presne som vedela, kde smeruje túto svoju nostalgickú spomienku na lízatko.
„Áno, pamätám si...", a dala som mu pusu na čelo.
„Nemáš ešte?", potmehútsky sa uškrnul.
„Miško, a pamätáš si, čo som Ti hovorila ja?", pokračovala som v nostalgii.
„Čo?"
„Že, keď budeš chodiť vypytovať sladkosti a jedlo, dostaneš figu. Figu borovú."
„Áno, pamätám," a pre teraz skončil s vypytovaním sladkostí.
„Ja keď budem chcieť Ti niečo dať, vieš, že si Ťa vždy zavolám...ako predtým, minule."
„Viem," chápajúco ma objal. Uškrnul sa a ukázal posunok „ sranda."
Zahral to tak, že to všetko bol len vtip, že srandoval.
Ale naša skrinka, kde máme odložené sladkosti, mu aj tak nedala pokoja. Teraz sa však opýtal veľmi slušne:
„Nemáte už sladkosti? Vôbec?"
„Nie, už deti zjedli," odpovedala som.
„A Ty bolo sladké?," neprestával s výsluchom.
„Nie."
Zazvonilo na hodinu. Utekal do triedy, ale po hodine sa znova na prestávku vrátil do našej.
„Mám tajomstvo," a tváril sa naozaj tajomne.
„Tento cukrík je Tvoj, Ty si nemala," a rozhodne mi ho vtláčal do dlane.
Nebolo by dobré, ho ohrdiť. Ohrdiť jeho presvedčenie a odhodlanie bojovať za akúsi „spravodlivosť". Zobrala som si cukrík a Miška silne objala.
