Keby to nebol Rudko, ten Rudko - nešpecifický z každej strany, tak jednoducho poviem : „ Biť chlapcov nemôžeš . Nemôžeš ich biť, kopať, škrtiť ani škriabať ! " Rudko však tejto rovnici nie úplne rozumie. Skôr pochopí, keď sa hovorí o pocitoch, náladách , vyplývajúcich z jeho správania. Škoda však, že tiež nie nadlho. Akási krátkodobá , ale intenzívna empatia.
Rudko je od ranného detstva považovaný za „ nešpecifického" . A čo je nešpecifické je nepoznané a nie tak ľahko prečítateľné . Nevyspytateľné správanie, reakcie, poblúznenia a halucinácie. Nevyspytateľný chlapec.
Psychológovia ani psychiatri sa dlho nevedeli zhodnúť na jednotnej diagnóze. Odkláňali sa od autizmu k detskej schizofrénii a od detskej schizofrénii k autizmu. Cez veľa veľa medzistupienkov odchýlok . Každý však skončil jednoznačným : „ nešpecifický. "
Nešpecifický - nepoznaný Rudko.
Na našom oddelení to bol víchor. Bil, rozbíjal, rozhadzoval, škriabal, kopal, búchal dverami , otŕhal kvety, rozlieval vodu, vyhadzoval ryžu z taniera pri večeri a často sa hádzal na zemi v jedálni, keď bolo zapnuté o jedno jediné svetielko naviac. Otriasal všetkým a všetkými. Najmä však našou relatívnou pohodou na oddelení. Chlapci museli byť neustále v strehu. A my dvoj až desaťnásobne viac. Každú chvíľu totiž úder mohol prísť z inej strany. Bol to macík, mäkučký macík, ktorý zjedol smrtiacu bábiku.
Rodičia boli v koncoch. Išli nad limit už po dlhší čas. Mali to veľmi ťažké .
Niekedy do našej každodennosti prichádzajú také okamžiky , ktoré sa len veľmi ťažko prežívajú. Ako je napríklad bezradnosť. Tento stav, ktorý by sme najradšej presunuli spolu s ďalšími do neurčita. Niekde preč. A zamkli by sme za nimi dvere a cez dvere prehodili ešte plachtu. Pre istotu.
Chodíme od človeka k človeku, od duše k duši, od pomoci k pomoci. A riešenie veľakrát ukrývame v sebe a vo svojich nekompromisných rozhodnutiach zmeniť to, čo nie je dobré a správne.
Rodičia Rudka časom zostávali rigidní vo svojich rozhodnutiach. Neverili ničomu a nikomu . Neverili a nedúfali, že možno existuje aj iná cesta. Schodná cesta. Možno niekto, kto im dokáže pomôcť . A pomôcť aj Rudkovi.
Napriek všetkému, čo nám Rudko poničil, napriek všetkému, čo nám urobil zle a všetkým tým nekonečne vyčerpávajúcim minútam a hodinám...sme ho mali radi. Mali sme radi toho chlapca, detského chlapčeka, ktorý sa ukrýval za akčným hrdinom. Niekedy mu Rudko dal nadýchnuť a boli to krásne chvíle pozorovať ho ako sa rozpráva s húskami, ktoré boli na tácke . Krásne nežné detské rozprávanie.
Rodičom sme sa stále snažili dávať novú a novú nádej. Aj keď to ani pre nás nebolo jednoduché, byť presvedčené o pravdivosti svojich slov. Chceli sme veriť, že sa mu dá pomôcť.
Rodičia hľadali pomoc aj inde. A to bolo dobre. U detskej psychiatričky. Škoda však , že natrafili práve na takú, ktorá svoje rady a pomoc zrejme čerpala z kníh typu „ extrémne riešenia Vašich problémov ."
Jej pomoc znela asi takto. „ Viete čo? Bolo by zrejme najvýhodnejšie a najlepšie zároveň, keby ste svojho druhého syna Dušanka, Rudkovho brata, dali na adopciu. On je zdravý, a tak by s tým nemal byť problém. A Vy sa môžete potom naplno venovať Rudkovi. "
Rada nad zlato. Človek by ťažko uveril, že niekto môže v takomto prípade aj takto uvažovať. Nepochopiteľné , nepoznateľné, nešpecifické správanie detskej psychiatričky.
Rudkovi nakoniec diagnostikovali plazivý psychosomatický vývinový stupeň schizofrénie. Momentálne opäť niečo nové zažíva a prežíva . Je na dvojmesačnom liečení , kde nejde len o vymieňanie chemických rovníc prvkov, ktoré sa do neho dostanú, ale o celkovú rekonštrukciu postupov, správania, rekcií a zvládania každodenných situácii. V rámci žiaducich modelov. V slove „ žiaducich ", však v jeho prípade ešte pre istotu ponechám úvodzovky .
Kiežby prebudili v ňom to krásne detské, s čím sa cítime tak dobre a nevyčerpateľne. My všetci...okolo neho.
