Kristínka,čo musí mama urobiť, aby som mohol ísť do detského domova

Šimon prišiel po dlhej hospitalizácii opäť do školy. Keď som prechádzala okolo jeho triedy, všimla som si ho, ako smutne sedí v lavici. Zakývala som mu a naozaj srdečným úsmevom som mu posunkovala, že som rada, že je zdravý, a že sa už vrátil k nám. Odkýval, ale odusmial sa iba na pol úst. Tušila som, že keď sme sa uvideli, uvidíme sa už o chvíľu znova. A mala som pravdu. Prišiel hneď nasledujúcu prestávku. (Prepisujem rozhovor v posunkoch, preto tie neurčitky.)

Písmo: A^- | A⁺

Diskusia (22)

Šimon : „ Ahoj Kristínka."

Ja : „ Ahoj Šimonko, som rada, že Ťa vidím. Ako sa máš? Ako bolo v nemocnica? Dobre bolo variť? "

Šimon : „ Zle bolo, ale ešte viac zle doma."

Začínala som tušiť, že v tom má prsty opäť jeho mama. Ako naposledy, ako predtým ako skoro vždy. Naposledy prišiel do školy s veľkými mozoľmi od lopaty, predtým nevyspatý, vychudnutý, unavený.

Ja : „ Čo sa stalo, Šimon?"

Šimon : „ Mama veľmi zle, má frajera a veľa hádka. Kričí a ja a bratranec musím stále, keď koniec škola, robiť."

Ja : „ Jajáááj..."

Šimon : „ Kristínka, ja už nevládzem. Mama nechce pustiť ani škola. Hovorí, prvé robiť a potom škola. "

Ja : „ Ach Šimonko,....." prerušil ma.

Šimon : „ Kristínka,....čo musí mama urobiť, aby ja mohol detský domov? "

Obvykle sa deti držia mamy ako malé tigríčatká, zahryznuté pazúrikmi do jej pevného ochranného fluida...a Šimonko, úpenlivo čaká na každý mamin krok vedľa,...aby sociálne pracovníčky mohli spísať kompletný mamin ortieľ straty a Šimonkovho víťazstva.