Mihotajúce bóje blízkosti , známo neznámych III.

Stále spolu. Niečo sa zmenilo a niečo je konštantné. Každý deň iný a každý deň spolu. V škole. V pondelok sme o dva kroky k sebe bližšie, v utorok o tri od seba ďalej, v stredu o štyri bližšie a vo štvrtok sme si opäť vzdialenejší. Niekedy až o niekoľko desiatok krokov,...a nie vždy sú to kroky myšacie. A tak plynie čas...ten blázon čas, ten chytrák čas. Každopádne z mojich imaginárnych výpočtov vzájomnej blízkosti, sme stále väčšinou v mínusových hodnotách. Pre zatiaľ. Lukáš stále hľadá svoju bóju...a ja nádej , že mu dokážem podať aspoň jednu zo záchranných viest, ktorá ho udrží na hladine istoty a opätovnej viery, v nás dospelých. Nemal to s nami vôbec ľahké . S dospelákmi . A tak nám to asi teraz vracia späť. Nemilosrdne a všetkým, bez ohľadu, či mu niekto z nás ublížil, alebo nie. Neverí, a tak ho učíme veriť, nedôveruje a tak ho učíme dôverovať. A raz, možno raz sa priblížime až na dosah úprimného objatia našich sŕdc. Kiežby.

Písmo: A^- | A⁺

Diskusia (0)

Neustále podávaná bója zázemia a istoty , voňajúceho domova a rodinnej harmónie , mu bola neustále rozvírená , v rozbúrených vlnách, až mu zakaždým odplávala preč.

Stále iná a stále časom vzdialenejšia bója.

Z domova do krízového centra , z krízového centra do rodiny, z rodiny do detského domova, z detského domova do pestúnskej starostlivosti , a nie,...ešte stále toho nie je málo,....z pestúnskej starostlivosti naspäť do detského domova.

Dá sa toto všetko prežiť za deväť rokov? Ťažko, ale asi dá,...aj keď jazvy sú obrovské a voľným okom nevyliečiteľné.

Z agresívnych gest zostali všetky, a časom pribudli ešte aj ďalšie, ako doplnok jeho neverbálnej posunkovo chudobnej komunikácie, ale našťastie k nim pribudol aj občasný úsmev. Občasný, veľmi zriedkavý,....ale je tam. A tam je aj náš začiatok.