Nesmelé pokračovanie
Prvý rok nás sranda neprechádzala a medlili sme rukami úplne naopak , najzvláštnejšie a najsmiešnejšie ako sa len dá. Neskôr, potom...ani neviem, ktorý posunok mi dokázal tak nalomiť srdce, že som chcela pokračovať. Ďalej a stále. Aj keď som už nebola na škole, ani v tom istom meste a dokonca som už nemala po ruke ani moju endorfínovú kamarátku.
Dochádzala som. Každý pondelok. Svoje naučené pondelkové posunky som si vždy opakovala a prelistovávala ešte raz pri nočnom osvetlení kupé starého vlaku. Cestou domov.
Raz si prisadol ku mne niekto s megarýchlymi posunkovými myšlienkami a rukami, už ani nehovoriac. Ich rýchlosť, ktorou sa mihotali pred mojimi očami pôsobila na mňa ako zaklínadlo. Vyžmolila som zo svojich rúk slová : „ Prepáč, ja krátko učím posunky, neviem rýchlo. " Tempo sa spomalilo a mohla sa začať komunikácia megarýchlych a megazmätených rúk. Neustúpila som o krok späť , ale chcela som pokračovať. V tom rozhovore, pri tých posunkoch a v nich. Pochopiť zmysel, význam, spôsob...bez Nepočujúcich okolo , iba so slovníkom posunkových kresbičiek...je to nemožné.
Postretlo ma šťastie a megarýchle ruky patrili mojej budúcej kolegyni v Špeciálnej základnej škole pre žiakov so sluchovým a kombinovaným postihnutím.
Posunkujeme, aby sme sa navzájom porozumeli
Keď som nastúpila k deťom so sluchovým a kombinovaným postihom veľmi rýchlo mi zasvietili krikľavé zvýraznené výkričníky, ktoré mi pred oči dali práve deti : najdôležitejšie zo všetkého , z celej posunkovej alfa a omegy je úplne základný a najjednoduchší fakt, a to ten, aby Nepočujúci, s ktorými sa rozprávame porozumeli.
To znamená, keď sa posunkuje s dospelým, posunkuje sa s dospelým, keď sa posunkuje s deťmi, posunkuje sa s deťmi...a keď sa posunkuje s deťmi , ktoré majú okrem sluchového postihnutia aj mentálne postihnutie, opäť sa posunkuje úplne inakšie, „ špeciálnejšie ." Veľká škola posunkov , kde vôbec nezáleží na kvantite posunkov , ale na kvalite ich výrazu.
Nevadí, že za tých pár rokov sme už na kurzoch prešli cez nudné právo, administratívu, či sociálne posunky... pri týchto mojich zasnívaných posunkujúcich deťoch ,by mi to bolo ešte na oveľa menej ,ako na nič. Porozumenie sa rovná úspech.
Tábor, kde sa rozpráva rukami, počúva očami a srdcom...
Opäť tábor, opäť deti, smiech, plány a všetko dokopy. Naopak a takisto od prvého dňa až po posledný. Poprehadzované sny a predstavy podľa potreby každej chvíle, každého okamžiku.
Pri kamenných stoloch čakáme autobus. Autobus plný detí. Našich detí metajúcich rukami, zo strany na stranu. Nepočujúce, nedoslýchavé, nenormálne veselé, nedočkavé a neskutočne bláznivé. Tak ako my, z času na čas a veľakrát.
Keď svoju niekedy až povznášajúcu radosť, nevieme lepšie vyjadriť ako tým najhlasnejším hrdelným smiechom, ktorý možno rozčuľuje ľudí bez nálady. Bláznivé pohyby rúk a nôh, kotúľanie zo strmého kopca zeleno-zelenej lúky .... možno, možno aj jednoducho bláznivé a bláznivo jednoduché šialenstvá nám pomáhajú nadychovať sa znova a znova nového a vždy čerstvejšieho vzduchu.
Asi preto chcem chodiť k nim a s nimi ..... do táborov.
Svoje „ kombinované " deti z predchádzajúceho tábora, kedy sa zlúčilo naoko nezlúčiteľné - autizmus s Dawnovým syndrómom, mozgová obrna, mentálne postihy rôzneho stupňa a rôznej formy prejavu ... som, sme tentokrát prehĺbili možno do ešte väčšej kombinatoriky - sluchový postih, mentálny postih, telesný postih, podlomené správanie, ktoré lámalo niekedy aj našu trpezlivosť. Každopádne by som nevymenila ani jedného chlapca a ani jedno dievča z týchto detí.
Niekedy sa stáva, že zatúžime po poriadku. Poriadku, uhladenosti vecí a svojich myšlienok. Niekedy naozaj možno túžime po dogmatických pravdách a nemenných definíciách...len aby si naše zmýšľanie a zvažovanie trošku oddýchlo a nabralo silu na nový začiatok.
Aj Nepočujúci sú pokrytí slovami a sú ohraničení mantinelovými rozdielmi zvláštnosti a inakosti. Niečím, čím sa odlišujú od počujúcich a čím sa počujúci odlišujú od nich .
Ich definícia sa pohybuje niekde na špagáte medzi fundovanou perfektne uhladenou paragrafovou strofou zákona, cez odborné vysúkanie akoby z čarovného rukáva môjho dobrého kamaráta ,až sa končí možno niekde pri mojej nesmelej subjektívnej bodke , plnej osobných zážitkov s nimi.
Aj tento týždeň a pol ,prežitý pri nich a s nimi, bol pre mňa akýmsi štúdijným pobytom. Štúdijné materiály pre mňa nosilo každé dieťa so sebou. Učila som sa s nimi a popri nich. Novým posunkom, výrazom, gestám , či nadávkam. Je obzvlášť dôležité pochopiť nadávky a škaredé posunky detí. Inak sa budú posmievať neustále hocikomu a hocikedy...bez akejkoľvek kontroly =).
Naučila som sa, že hríbačka s nimi je skvelá a neuveriteľne zábavná, len človek musí mať rýchlejšie nohy ako majú oni, aby stihol vybehnúť hore na úplný vrchol horizontu, aby posunkom obrátil, hríbochtivú rojnicu detí späť.
Zistila som, že sú perfektní tanečníci a cítia rytmus lepšie ako ho cítia moje nohy.
Presvedčili ma o tom, že to, čo vyjadrujú posunkami, posunkuje ich srdce...či je to nadávka, alebo pochvala, či poďakovanie.
Naučila som sa veľa a ešte aj o niečo viac. A to viac je napríklad posunok "kakao" , ktorý sa dá vyposunkovať aj inak ako najslušnejšie =) .
Neviem, či poznáte Ľubku Šarinovú a jej skvelú rodinku...oplatí sa ich spoznať. Naozaj . Práve vďaka nim a ľuďom, ktorí im pomáhali,sme mohli stráviť tento krásny čas . Ďakujem za seba aj za deti. Za obetavost a lásku, ktorou štvrtili svoj voľný čas medzi nás, všetkých.
Nádherné spoločné chvíle sme spolu prežili. Chvíle, kedy moje ruky posunkovali podľa pokynov, vychádzajúcich z môjho srdca. Cítili ste to? Dúfam, že aspoň niekedy.
