Týždeň Nepočujúcich, ktorý začal včera. Veľmi dobrá myšlienka, posunkovať aj Teleráno. Verím, že aj Nepočujúci by si pri raňajšej káve radi pozreli niečo oddychové, nejaké zaujímavosti, rozhovory, dialógy, rady, mačku a myš, počasie a pána doktora Iľka.
Paráda. Malo by sa viac a viac posunkovať. Tlmočiť. Tlmočiť všetko. A keď aj nie všetko, tak skoro všetko. Pamätám si ako som si s našimi nepočujúcimi deťmi vždy večer, keď som mala službu, sadla pred televízor a vysvetľovala a posunkovala a hrala a znázorňovala všetko, čo očami videli, ale ušami mohli počuť iba moje ruky. Pýtali sa na všetko. A všetko chceli rozmieňať na úplne drobné. Vankúšiky pod hlavou a čítali moje ruky. A ja som v tých rukách mala neskutočne veľa informácií pre nich.
Dnes ráno som sa zapozerala do slovných spojení, hltajúc posunky. A čo to? Sek, strihnutie a záber do kuchyne. Tak ešte raz. Rozrozprávaná veta v rukách môjho kamaráta a strih, sek, záber na nejaké ženské nohy. A do tretice. Do štvorice. Do pätice. Až som dopíjala moju kávu a musela som už ísť.
Tlmočenie pre Nepočujúcich bolo akýmsi defilé obrazu, zlomkových uchytených posunkov a znovu seknutí a strihnutí. Nevadí, že bola rozrozprávaná veta, ktorú možno Nepočujúci „počúvali" z rúk tlmočníka,....jednoducho sa to seklo a predomnou záber na stoličku, kuchára, hostí, hrniec, telefonujúceho odborníka a na rôznych ľudí.
Viem, je asi náročné spojiť zaujímavé s užitočným. Aby bol divák stále zaujatý. Počujúci, aby sa nenudil konštantným obrazom pred sebou a Nepočujúci, aby dostal potrebné informácie.
Veľmi chválim a teším sa myšlienke. Už len doštelovať zábery na posunkujúceho, ktorý predstavuje pre Nepočujúcich, ich vlastné uši. Je to akoby ste boli započúvaní a zapozeraní do niečoho, čo Vás zaujíma a elektrikári by sa na stĺpe uškŕňali, pretože by vypínali a zapínali pripojenie.
