7. máj 2013 o 16:19 (upravené 7. máj 2013 o 16:27)
Páči sa: 0xPrečítané: 755x
Odosielateľ: deti...Adresát : Kristínka
Niektoré dni naozaj nevychádzajú. Niektoré sa nám zdajú pokazené hneď zrána, iné sa kazia v priebehu dňa. Iba tak svojvoľne a mimovoľne, alebo v tom máme prsty aj my. Našťastie však dni sa netvoria cez kopirák, a zlé a nevydarené, striedajú tie milšie a veselšie. Minulý týždeň som mala štvrtok taký ťažký, ako keby bol vytvorený z ozubených olovených kolies. Príprava, prezentácia, hodiny, suplovanie, pokazené auto zajednávačky, objednávačky, do toho zachmúrená sivá obloha, ktorá sa ani za svet nechcela rozjasniť a usmiať...keď už nie pre nič iné, aspoň pre to, ako sa ja trápim, tak pozemskými každodennosťami. Som veľmi rada, že mám v sebe zabudovaný vypínač a keď prechádzam bránou školy, osobné problémy sa snažím dávať do nedosiahnuteľnej vzdialenosti od detí. Nemôžu za to, že sa mi nechcelo vstávať. Nemôžu za to, že ma bolela ráno hlava a nemám vybavených ešte viac ako veľa vecí. Svoje dopoludnie som sa snažila doslova predýchať. Nevyjadrovať bolestivé, nehovoriť o svojich problémoch, a nepreciťovať svoju nervozitu.
Svoje veci som si rýchlo nahádzala do tašky a pomaly som opätovne začala otvárať dvere mojim raňajším myšlienkam, extrémne rýchlo sa meniacim v hlave.
Na katedre bol položený list. List, ktorý spomalil moje pohyby aj moje myšlienky. List, ktorý rozjasnil sivú oblohu, skľudnil nervozitu a ukázal mi, čo je naozaj dôležité.
Poučila som sa, že je dobré dať šancu každému dňu....že aj zo zachmúrenej sivej oblohy, dokáže niekedy vykuknúť niekoho srdce, ktoré nás objíme, keď nám je ťažko...a rozžiari náš deň.
