Mala som rada tento detský čas v Piešťanoch. Pretože ste tam boli Vy. Pobehovali sme popri Vás až kým sme nevyrástli. Potom sme už pobehovali samé. Na kúpalisko, do mesta, na zmrzlinu, na rande.
Keď sme sa z našich rozjasaných výletov vracali, vždy ste nás čakali so sypaným koláčom, či vitamínovou bombou. Plná miska vitamínov, všetkých farieb a všetkých chutí. Hrozno, melón, jablká, hrušky, slivky....plná miska zdravia.
Možno ste si Vy sama, nenaložili tú misku až po okraj,....keď sa zdravie od Vás začalo vzďaľovať až nebezpečne rýchlo. Utekalo, bežalo, strácalo sa. A spolu s ním, ste sa nám strácali aj Vy.
Vy, hrdinka a bojovníčka svojho času, ste museli pokorne zložiť zbrane odvahy...a my v slzách sme zložili svoj smiech. Pre teraz, pre túto chvíľu, kým to všetko tak veľmi bolí.
Posledný mail, ktorý ste mi písali bol presne taký, ako Vy.
„ Vieš Kristínka, ja si ešte nechcem baliť svoje fidlátka, verím, že ešte víťazne pobežím,...veď pred smrťou stále vediem aspoň o prsia. Ale keď už budem mať naozaj odísť, odídem...veď aj na druhej strane mám dobrú partiu, Tvoju mamku a ostatných. "
Ďakujem Vám za všetko. Prosím Vás, vystískajte za mňa moju mamku.
