Verím tomu, že aj zdanlivo , iba napísaná láska dokáže dýchať.
Piate sedenie pokračovalo v litániách na lásku. Opäť papierik a láska na ňom.
Buď sa jej nechce rozmýšľať, alebo som jej to všetko zle hneď na začiatku vysvetlila,...to, že biely papierik môže v sebe niesť posolstvo tisícich vecí. Iných. Aj iných. Všelijakých.
Chcela som tento poetický prúd zastaviť, alebo ho pochopiť. Vkročila som do Veronikiných myšlienok vetou : „ Veronika, na papieriku môže byť hocičo. Hocičo,..niečo iné..."
Stáva sa niekedy, že deti , ale aj dospelých s určitým postihom niekedy, možno nevedome, podceňujeme. A oni v tom momente prekvapia.
„ Ja viem Kristínka, ale ja tam chcem mať lásku, " odsekla .
Nezastavila som ten prúd a tak prišla druhá alternatíva. Pochopiť.
„Prečo už toľký krát? " pokračovala som. Neodpovedala mi. Nevedela, alebo možno skôr nechcela. A preto som si odpoveď musela nájsť sama.
Po šiestykrát mi diktuje lásku. Píšem ju. Ako vždy. Poslušne. A vzápätí jej dávam hŕbu bielych, tento krát veľkých papierov s prosbou :
„ Nakresli mi lásku . Presne takú, ktorú spolu píšeme už niekoľko sedení, prosím Ťa ."
Neviem ako by som zvládla toto zadanie ja. Ako sa poznám, asi by som sa nevedela rozhodnúť , vybrať a poukladať z hlavy najvhodnejších top kandidátov, kandidátky,...veci, činnosti, zážitky ...na papier.
Veronika s tým evidentne problém nemala. Na prvý papier kreslila postavu.
„To je Jožo Suchánek , môj otec ," dokončila kresbu výkladom.
Pousmiala som sa nad tou presnosťou informácií. Väčšinou svojho otca volala po mene. Alebo mu ešte niekedy dávala nelichotivý prívlastok „starý ." „ Starý Jožo ." Ale to iba vtedy, keď bola na neho nahnevaná.
Toto ale asi nebol ten prípad, keďže sa umiestnil hneď na prvom papieri Veronikiných top lások.
Asi mohla večer pozerať Rebelov. Asi mohla sedieť v aute vpredu, alebo má veľkú mäsovú bagetu na desiatu, alebo ide poobede niekde s ním. Niekde, kde sa veľmi teší... Alebo pre tieto slová, ktorými mi odpovedala na otázku : „Otec? Prečo je otec láska? "
„...lebo pozerá hokej, sa veľa smeje a je s ním sranda. No niekedy aj smrdí, keď príde z futbalu. A ešte dobre varí. A šteklí ma. Tak preto. Otec láska." Do jediného slova som skopírovala tieto jej slová. Nevedela by som totiž asi krajšie opísať jej lásku k otcovi.
Na ďalších bielych papieroch vzniklo krásne defilé Veronikiných lások. Bol tam počítač, nakreslená moja kolegyňa, cd -prehrávač, jej platonická láska- chlapec s krásnymi očami , televízor, naše stredisko,...a niekde medzi nimi bola nakreslená aj moja kučeravá hlava.
Nevadí, že som mala ústa natiahnuté ako na špagáte a že som mala oči bahnovej farby . Ani to, že som mala na jednej ruke sedem prstov a na druhej iba tri prsty...Nevadí. Povedala, že som to ja a ja som jej veľmi rada uverila.
Preto každé sedenie samá láska. Pochopila som už. Na každom papieriku bola písaná iná láska...ale stále nezmenene... rovnako krásna...
Uvedomila som si pri nej , že láska je krásne defilé našich dní a ľudí navôkol...
