Áno, výpočty nepustia a dnes bol deň piaty. Ako každý piatok :).
Deti dnes boli nervózne, nedočkavé, netrpezlivé....a asi ani samé nevedeli prečo. Možno tým začarovaným piatkom. Hoďme to na ten piatok a očistime deti.
Naozaj som dnes s prichádzajúcou štvrtou hodinou cítila veľmi intenzívne stúpajúcu vyčerpanosť a únavu. Stúpali priamočiaro s ich doťahovačkami, krikom a zúrivosťou.
Zazvonilo na štvrtú hodinu a s nádychom som vchádzala medzi moje blchy. Držala som v ruke ešte nedopitú kávu, ktorú som si položila na parapetu.
V triede nastalo prekvapujúce ticho. Malý Tomáško sa prihlásil o slovo pekne zdvihnutou rukou.
„ Áno, Tomi?"
„Teta Kristínka, dopite si kľudne tú kávu...."
Zrazu jeho bráško pribehol, podal mi stoličku a aj pohár s kávou, ktorá už bola na dne.
„...dnes sme nie dobrí, potrebujete si trošku oddýchnuť."
Naozaj som nečakala taký krásny koniec, práve piateho, kritického dňa.
V takýchto chvíľkach, má človek chuť, stále začínať odznova.
