Slepú babu sme sa našťastie nehrávali často. Nemala som rada tú hru. Bez očí sa cítim ešte viac zmätená sama sebou a stratená vo svete.
Keby som si mala vybrať, ktorý zo zmyslových orgánov , ako jediný by som si mala ponechať, určite by to boli oči. Určite by som si nechala oči.
V stredisku sa minulý týždeň, jeden deň, jedno ráno začala zaujímavá, ale hlavne impulzívna a emočne nabitá diskusia. Zamestnanie. Čím som chcel / a ako malý/á byť a čím chcem byť teraz.
Široké spektrum kadečoho. Od detských vysnívaných herečiek, speváčok, žeriavníkov cez humanitnejšie smery pedagógov a učiteľov všeličoho. Nechala som ..., chcela som napísať deti, ale oni sú už predsa dospelí. A dokonca vekovo dospelejší ako ja. Veľkí =) , väčšinou okolo tridsaťroční dospeláci. Nechala som ich, ticho sa prizerajúc ako si to vyriešia sami. Keď sa napíše „vyriešia " ,zaváňa to problémom. Nebol to však problém v pravom slova zmysle. Bola to iná dimenzia, alebo pochopenie súvislostí a nadväznosti : zamestnanie - postihnutie.
Do akej miery stúpa telesný, mentálny , alebo iný postih na naše sny. Na naše predstavy a túžby. Celkovo v našom živote, ale aj v tomto konkrétnom myšlienkovom prúde. Kde sú mantinely? A kde sa sny musia pretransformovať na nejaké iné,možno podobné, alebo iba zdanlivo podobné, ale v skutočnosti úplne iné. Iné, ...ktoré sa už nedajú nazvať snami. Ich...našimi snami.
Každý z nás má nejaký svoj vlastný postih, bariéru, či ťažké poleno, ktoré mu niekedy pritlačí na jeho sny. Možno, že je to slabé odhodlanie, také čo trvá dva dni, či týždeň najviac. Alebo možno nedôvera vo vlastné schopnosti, alebo naopak pýcha, ktorá všetko spáli ešte skôr. Alebo skôr, či neskôr.
Nebezpečne rýchlo sa rozbehli moje myšlienky nášho sedenia. Až tak rýchlo, že som sa občas strácala v reakciách svojich spolusediacich.
Škoda, že nás prerušili. Nečakané, neviem čo...ale „veľmi veľmi dôležité". Vraj. Nemám rada, keď mi niekto preruší moje sedenie s nimi. S mojimi detskými dospelákmi .
Keď sme s nevôľou vstávali a opúšťali náš spoločný kruh, postavil sa oproti mne Miško. Tak blízko, ako sa postaví od nás iba on. Miško má dvadsaťdva rokov . Nevidí. Na jedno oko úplne a na druhé vidí iba asi na 30% . Začal vážne. A tak som stiahla svoje kútiky úst z úsmevu, hneď a zaraz.
„ Kristínka, vieš ja by som chcel byť technikom. Bol by som veľmi dobrým technikom. By som opravoval mobily, počítače a všelijakú inú techniku. Bavilo by ma to. A tak veľmi. Ale tieto moje oči ma .... . S nimi sa nedá nič ." Zosmutnel. Miško, aj keď svojimi očami nevidí, optiku svojho srdca má krásne vyleštenú a zaostrenú .
Rýchlo som chcela nadviazať a nájsť v sebe nejakú optimisticko - motivačnú odpoveď, nejakú náhradu jeho sna, alebo niečo. Čokoľvek. Čokoľvek,čo by bolo v tej chvíli dobré povedať. Ale nedal mi čas.
„ Ale vieš, som rád, že aspoň trošku vidím. Málo , ale predsa. Vidím Teba, a teraz mi to úplne stačí. "
Zostala som stáť ako soľný stĺp. Ako v rozprávke Soľ nad zlato ten Soľný princ. Uprene sa na mňa pozeral a ja som dúfala, že neuvidel slané trblietky dojatia v mojich očiach. Určite by sa ma spýtal „ Čo sa deje? " A zneistel by.
Aj ja by som chcela byť ako on. A začať častejšie hovoriť ľuďom, že som rada, že ich vidím. Že som rada, že ich vidím očami a cítim srdcom .
Škoda, že Miškovi zčasu načas nemôžem požičať moje oči. S trblietkami aj bez nich.
