Pastier : „ Máte tu voľné? "
Ja : „ Pravdaže, nech sa páči. " Keby tak vedeli, že najviac zo všetkých som čakala práve na nich.
Speváčky spievali ostošesť. A jedna z nich spievala, asi o osemstošesť. Speváčka
s mylným presvedčením svojich zlatých hlasiviek. O čo falošnejšie, o to hlasnejšie. Snažila som sa chytiť melódiu, ale jej vibráta a trilky ma neustále vyhadzovali
z kolotoča. Knižku som radšej zavrela.
Stratená ovečka, zmätená tetuška asi 85 ročná, veľmi často na mňa spoza širokých ramien, svojho asi 90 ročného pastiera, nakúkala. Vždy som sa na ňu usmiala a ona sa zmätene, vždy znova a znova schovávala za ramená. Ako malé dieťa, ktoré pristihnete pri nejakom šibalstve.
Omša pomaly postupovala, až sa priblížila k podstate tohto sviatočného stretnutia: obnovenie manželských sľubov a požehnanie rodín.
Pastier : „ Daj mi ruku. "
Ovečka : „ Už ideme? "
Pastier : „ Nie, ale farár hovoril, aby sme sa chytili."
Farár to hovoril už oveľa skôr, ako to pastier stihol, nie ani tak počuť, ale odkukať od ľudí, sediacich vedľa v lavici.
Pastier : „ Ide nás požehnať ," vysvetľoval múdro svojej nič netušiacej ovečke.
Ovečka : „ Dobre. Nech nás požehná."
Po prijímaní sa mu ovečka len len, že nezatúlala opäť. Pokorne a pokojne vstal a išiel si pre ňu. Po svätom prijímaní zastala a nevedela v ktorý smer sa vybrať. Našťastie, jej oči a kompas, ju chytili za ruku a odprevadili naspäť do lavice.
Z kostola odchádzali, tak ako prichádzali....držiac sa za ruku.
Možno tak chcela pastierova zodpovednosť ale asi skôr, už vžitá láska.
Nepotrebovali k tomu vyzvania, ktoré počas omše aj tak nepočuli. Majú oveľa viac, ako len jeden druhého. Aj napriek zoslabnutému sluchu majú na svojich srdciach implantované, veľmi kvalitné zosilovače vzájomného prežívania a lásky.
