Nechcela som, aby sa táto myšlienka na môjho rozprávkového Polepetka rýchlo rozplynula, a tak som zo strachu pred jej uniknutím začala radšej ,asi podvedome pribrzďovať.
http://reziserleta.sk/videa/id_020.php?id=20 ( Kedže to bola súťaž „Režisér leta ", a je už jeseň, je toto hlasovanie už neaktuálne.Takže to nie je žiadny boj o hlasy =)) ).
Keď som toto kratučké video videla po prvý krát , závidela som Andrejovi tú bezhraničnú radosť a lietajúce krídla. A keď som si teraz , po nejakom čase, naň spomenula...závidím opäť.
Asi to, že má čas a nikam sa neponáhľa. Že nemusí ísť rýchlo, pretože tá jeho radosť si ho tam vždy počká. Skôr či neskôr. Možno závidím jeho trpezlivosť a ochotu vždy na túto radosť čakať s úsmevom na tvári. A to akokoľvek dlhý čas. Ten jednoduchý svet, presne ten istý, ktorý sa nám, naopak niekedy zdá , až príliš zložitý, komplikovaný a vyčerpávajúci.
Neviem,možno si iba potrebujeme nájsť každý tú svoju železničnú lavičku s krídlami pokoja a radosti. Kde by sme sa vyrozprávali, vyžalovali a potom sa opätovne nadýchli sviežej radosti a pokoja.
Niekedy sme však asi slepí.
Máme týchto lavičiek okolo seba niekoľko desiatok. Niekoľko desiatok dôvodov na radosť každý deň.
Jedny chladia viac ako tie druhé, ale to nevadí. Jedny sú skoro obsadené a posledný človek, ktorý sa tam zmestí,sme práve my.
A my hundreme. Hundreme , nestíhame, nervóznime sa. Pre zanedbateľný chlad lavičky, pre nedostatok miesta, pre náš neveriacky postoj,...že sa máme právo tešiť. Niekedy aj bezdôvodne. A iba tak.
Zčasu načas, by asi každý z nás potreboval niektoré zo symptómov diagnózy....ktorá má názov napríklad Radosť.
