A snáď ešte nejaké bielkoviny alebo uhľohydráty v podobe možno syra, cestovín, či chleba. Nie však pričasto. Aj keď jeho topánky mali olovenú váhu dokázal lietať medzi vtákmi, liezť po steblách trávy s lienkami, zhýňať , vstávať, skákať a prelievať sa. Dokázal z ľudí modelovať rôzne tvary a veci. Hral sa s časom, no ja si však myslím, že sa naopak najmä čas hral s ním. A to už niekoľko rokov. Bol kúzelníkom, avšak iba treťotriednym,...kým bolo jeho telo nasiaknuté zázračným, no rýchlo prchavým elixírom kúziel.
V ten večer sme sa rozprávali veľmi dlho. A mňa veľmi tešilo, že som sa v ten večer nerozprávala s Axlom z Gun´s and Roses, ani s nikým, kto by bol výplodom schizofrenických predstáv plných fantázie. S niekým, kto zabudol v tento večer lietať a aj robiť z ľudí farebné plastelínové kvety. Bol tak krásne obyčajný a nekomplikovaný. Hoci čierna kapucňa zostávala stiahnutá až po oči a z topánok sa nevytratil ani jeden kamienok,... neprekážalo mi to.
Aj keď bola tma, som totiž videla, že sa pod kapucňou skrýva veľký intelektuál, ktorý rozprával o križiackych výpravách, templároch, stredoveku a Napoleonovi s takým zanietením a presnosťou faktov, že to bolo pre mňa v niektorých momentoch až zahanbujúce.
Videla som, že sa pod kapucňou skrýva človek , a nie fantóm ako navonok pôsobil.
Zrejme si prehral svoje šťastie, alebo ho uvaril spolu s pervitínom. No nejaké kúsky z neho, z jeho puzzle - šťastia som aj napriek tomu zbadala. Zablysli sa v jeho očiach a reči , ako odraz z jeho srdca.
Kiežby našiel stratenú legendu ako tie kúsky znova pospájať a presvedčiť rozum aj seba o svojich kvalitách, ktoré sú lajdácky v ňom porozhadzované. Iba tak, hocikde.
Zvláštne, ale počas celej mojej praxe v resocializačnom zariadení som sa nestretla s takou pokorou ako u tohto Kapucňového muža.
V resocializačnom zariadení, kde by mala POKORA už maturovať. Nestretla.
Náš niekoľkohodinový rozhovor sa skončil jeho sebareflexiou : „ Aj by som Ťa pozval niekedy na kávu,... no som už priveľmi závislý ..."
